Epická cesta vesmírom | The Long Way to a Small Angry Planet

Autor: Becky Chambers
Názov: The Long Way to a Small Angry Planet (čes. Dlouhá cesta na malou, rozzlobenou planetu)
Séria: Wayfarers (čes. Poutník)
Diel: prvý
Slovenské alebo české vydanie: Host, 2017 (ČR)
Hodnotenie na GR: 4.17

Rosemary Harper doesn’t expect much when she joins the crew of the aging Wayfarer. While the patched-up ship has seen better days, it offers her a bed, a chance to explore the far-off corners of the galaxy, and most importantly, some distance from her past.
An introspective young woman who learned early to keep to herself, she’s never met anyone remotely like the ship’s diverse crew, including Sissix, the exotic reptilian pilot, chatty engineers Kizzy and Jenks who keep the ship running, and Ashby, their noble captain.
Life aboard the Wayfarer is chaotic and crazy—exactly what Rosemary wants. It’s also about to get extremely dangerous when the crew is offered the job of a lifetime. Tunneling wormholes through space to a distant planet is definitely lucrative and will keep them comfortable for years. But risking her life wasn’t part of the plan.

“We cannot blame ourselves for the wars our parents start.”

Becky Chambers je americká spisovateľka, ktorá od detstva sníva o tom, že sa raz pozrie na Zem z vesmíru. Možno aj preto sa vo svojej kariére rozhodla venovať práve písaniu sci-fi – aby si takto mohla čiastočne splniť svoj sen. To, že píše o niečom, čo ju baví, sa jasne odráža aj na fakte, že jej knihy získali niekoľko prestížnych ocenení. Preto sa len ťažko verí, že jej prvú knihu odmietlo niekoľko vydavateľstiev a najskôr ju vydala na vlastné náklady.

Sci-fi je starý žáner, ktorý napriek tomu, že sa v kategórii v akomkoľvek kníhkupectve dáva do jednej poličky s fantasy, nemá až toľko priaznivcov. Iste, veľa ľudí dodnes miluje Star Wars a sníva o vlastných svetelných mečoch, ale knižné sci-fi je predsa len o niečom inom. Ja osobne som k nemu vždy pristupovala s rešpektom a istým strachom. Pričom práve pri tejto knihe si uvedomujem, že to nie je vždy potrebné.

Keď zalistujem v pamäti po základoch fantasy, nájdem príbehy o skupinke bojovníkov, ktorá niekam cestuje, pričom viac ako samotný cieľ je dôležité práve to dobrodružstvo spojené so samotný putovaním. A to je vlastne aj podstata tejto knihy, hoci sa to zdá veľmi nepravdepodobné – alebo možno nie, veď to tvrdí vlastne aj samotný názov.

Cestovanie posádky lode Wayfarer som sledovala očami hneď niekoľkých postáv. Medzi nimi bola aj domnelá hlavná hrdinka Rosemary, ktorá prichádza na palubu ako úplný nováčik len preto, že kapitán potrebuje nejakého „úradníka“, aby mu urobil poriadok v papieroch a povedal mu, aké pravidlá musí a nemusí dodržiavať. Byrokracia vo vesmíre je totiž tiež neustále prítomná, aj keď sa to niektorým z nás môže zdať skutočne groteskné.

Rosemary, vcelku nevýrazná osoba, prichádza teda do doslova nového sveta a musí si na všeličo zvyknúť, hoci vyrastala na Marse. Nielen jej očami mi bol predstavený aj zvyšok posádky. Bytosti všakovakých druhov, rozmerov a kultúr spolu žili v obmedzenom priestore takmer ako veľká (ne)funkčná rodinka, ktorej varí podivný tvor vyzerajúci ako obrovský červ so šiestimi rukami, vo vesmíre ich naviguje chlpáč s akousi poruchou osobnosti (teda, vlastne s podivným vírusom), ktorý o sebe premýšľa ako o páre, nie ako o jedinej osobe a o pilotovanie sa občas stará o čosi menšia sesternica Godzilly so záľubou v objímaní.

“That’s not the same. What happened to you, to your species, it’s... it doesn’t even compare.”

“Why? Because it’s worse?” She nodded. “But it still compares. If you have a fractured bone, and I’ve broken every bone in my body, does that make your fracture go away? Does it hurt you any less, knowing that I am in more pain?” 

Zvyšnú časť tvorili poväčšine ľudia, alebo jedinci ľuďom dosť podobní. Táto zaujímavá kultúrna zmes musela fungovať na obmedzenom priestore a okrem toho mali ešte čas prezradiť mi čosi o svojej minulosti, o svojich národoch, o vzťahoch medzi ostatnými národmi a to všetko bez toho, aby som sa niekedy musela pozastaviť nad tým, že o čom, dopekla, to práve hovoria.

Pre mňa jediným problematickým miestom tejto knihy predstavovala len zhruba prvá tretina knihy, nakoľko mi niektoré fyzikálnejšie ladené opisy pripomenuli, prečo som sa radšej rozhodla študovať slovenčinu. Avšak okrem toho bol dej viac-menej dynamický, hoci jeho plynutie bolo pomalšie a jednotlivé akčnejšie ladené scény neslúžili na pobavenie, ale na utuženie vzťahov medzi jednotlivými postavami.

Pretože o tom táto kniha je – o vzťahoch. Nielen medzi národmi a rozdielnymi vesmírmi, ale aj medzi posádkou navzájom. Pretože táto kniha bola akýsi sociálny experiment. Mala mi ukázať, čo sa stane, keď sú úplne rozdielni ľudia (ktorí niekedy ani neboli ľuďmi) nútení žiť v tom istom priestore, pričom sú neustále konfrontovaní nielen s rozdielnou kultúrou a históriou, ale aj vonkajšími konfliktami. A medzitým sa ešte stíhajú zaoberať aj naozaj zaujímavými filozofickými a morálnymi témami.

The Long Way to a Small Angry Planet je veľmi špecifická kniha, ktorá je v skutočnosti úplne iná, než na čo sa zo začiatku tvári. Hoci anotácia sľubuje skôr akčné dobrodružstvo naprieč vesmírom s hordou nepriateľov na chvoste a čiernymi dierami pred nosom, v skutočnosti je podstatou tejto knihy čosi úplne iné. Rosemary a aj zvyšok posádky sú totiž predstaviteľmi rozdielnych národov a kultúr, pochádzajú doslova z iných svetov a ich úlohou je naučiť sa žiť v jednom priestore, pričom všetci až na Rosemary majú tú výhodu, že sa poznajú už dlhé roky.

Celá táto kniha vlastne bola akýmsi sociálnym experimentom, cez ktorý som sa mohla zamýšľať nad všakovakými témami, pričom niektoré boli ladené skôr filozofickejšie, iné morálne a niektoré boli späté s otázkami rodiny a lojalitou. Okrem toho však kniha bola ladená ako akási alegória a hoci som čítala o bytostiach, ktoré pripomínali skôr plazov ako ľudí, nikdy som nemala pocit odcudzenia.

Pretože tieto bytosti, nech už boli akékoľvek, vlastne len predstavovali akúsi metaforickú predstavu nás samotných a táto kniha potom bola už len dôkazom toho, že v tých najťažších chvíľach dokážeme zahodiť nielen nezhody, ale aj predsudky, aby sme vďaka tomu dokázali prežiť. A to je morálne posolstvo hodné všetkých ocenení, ktoré táto kniha získala.