HumbookFest 2018

Minulý rok som bola na Humbooku prvýkrát. Hoci som k podujatiu ako takému mala mnoho výhrad, rozhodla som sa túto skúsenosť zopakovať, aj keby to malo byť len preto, aby som videla, či sa organizátori v niečom poučili. Samozrejme som tam išla aj kvôli ľuďom. Každopádne, takto vyzeral tohtoročný Humbook mojimi očami...

Tento rok sa dejiskom knihomoľského sviatku stalo pražské Kongresové centrum, kde nás ocejchovali žltými náramkami. Hneď po tom, ako nás aj pustili dovnútra, nakoľko sme tam čakali... pomerne dlho. Pretože kamarátky, s ktorými som tento rok bývala, mi prezradili, že tento rok tam bude v priemere trikrát toľko ľudí ako ten minulý a ak sa chcem dostať dovnútra ešte pred začatím prvej prednášky, mali by sme tam ísť asi tak o hodinu skôr.

a takto sme si my stáli v rade

Tak sme išli. Dorazili sme metrom, zistili sme, že stačí prakticky prejsť len pár metrov a už sme pred vchodom, kde sa už v takú skorú hodinu začal vytvárať rad. Ten sa, samozrejme, predlžoval, až nakoniec pripomínal nekonečného hada a my sme sa začali smiať, že možno o chvíľu bude až v metre a ľudia nebudú vystupovať, ale budú tam stáť a voziť sa dookola metrom. Veď prečo nie.

Som si istá, že mnohí ľudia sa tam postavili len tak. Viete, ako davová psychóza, že však netuším, čo tu všetci robia, ale keď tu stoja, budem aj ja, čo ak z toho niečo budem mať. Oficiálne otvorenie dverí malo byť o pol desiatej, ak si dobre spomínam, a po poučení kamarátkou som zistila, že nás začali púšťať dnu asi o desať alebo koľko minút skôr. Som si istá, že to bolo aj z organizačných dôvodov, nakoľko musia všetko pripraviť a tak, ale nie je dvakrát príjemné, keď tam tak stojíte a okolo vás pobehujú všakovakí ľudia a fotia si vás, ako tam len tak stojíte a čakáte.

Ale neboli by sme to knihomoli, ak by sme aj na takejto malej katastrofe nenašli niečo zábavné a hlavne dôvod socializovať sa. Na týchto akciách je super hlavne to, akých ľudí tam stretnete. Pretože tam všetci čítajú, pravdepodobne tie isté knihy ako vy, nemusíte sa báť nejakých narážok alebo vtipov, pretože to minimálne jedna osoba vždy pochopí. A potom sa nájdete v situácii, keď len tak postávate a rozprávate sa už asi pätnásť minút s úplne neznámou osobou a začína vám byť trápne, že ešte stále nepoznáte jej meno.

Nakoniec sme sa dostali dovnútra. Mali sme čas, tak sme sa rozhodli ísť nakupovať, pretože – stánok s knihami tam bol jeden a z minulého roka som si pamätala, aký úžasný nátresk tam bol a keďže ma v davoch vždy prepadne klaustrofóbia... Tak sme nakupovali. Pri spätnom pohľade na ten stánok si uvedomujem, že mal niekoľko zásadných problémov. Bol v strede priestoru, tým pádom boli naraz prístupné všetky štyri strany stolov. Boli tam asi štyri pokladne (možno aj viac, nepočítala som ich).

stánok s knihami v čase dopravnej špičky

Takže si predstavte situáciu – v strede je stôl s knihami, obsluhuje niekoľko ľudí a išlo im to naozaj šikovne. Lenže okolo vás jačí asi tak stovka nadšených fanúšikov, ktorí si chcú niečo kúpiť a každý z nich sa pohybuje iným smerom a tým pádom premenlivo plávate k pokladni a potom opäť opačným smerom...

Kongresové centrum je fakt obrovský pľac. Bol až takmer nevyužitý. Keď predpokladám, že na Humbook príde 3000+ ľudí, prečo neotvorím dva stránky s knihami, keď mám na to očividne aj pokladne, aj ľudí, ktorí by tie pokladne obsluhovali? Ale to je len také moje zamyslenie. A pravda je aj to, že my ľudia sme od prírody zložití a nedočkaví tvorovia, takže prečo by sme sa mali postaviť do radu, keď sa môžeme tlačiť a ubližovať si vo fakt hustom dave?

Avšak pre mňa vždy bola dôležitejšia atmosféra než nejaké stánky s knihami. Osobne som sa tento rok tešila hlavne na besedy s českými autormi, nakoľko zahraniční hostia síce vyzerali milo a niektorí aj vtipne, ale až na jednu výnimku som nečítala žiadne ich knihy a tým pádom by mi prišlo zbytočné sedieť na ich besedách. Takže som zamierila do vedľajšej sály.

Tu premostím na report z minuloročného Humbooku – myslím, že tam som sa v niektorej časti sťažovala na to, že tam bolo málo priestoru, nebolo si kde sadnúť a celkovo sme tam boli natlačení ako v sude. To sa tento rok už neopakovalo. Miesto toho boli miestnosti naozaj priestranné a keďže bolo hľadisko vyriešené ako kino, tým pádom aj keď pred vami sedel niekto fakt vysoký, stále ste videli na pódium. A viete, čo tam ešte bolo? Kyslík! Mohla som dýchať bez toho, aby mi bolo teplo a zle a teplo a... zle.

beseda s Petrou Stehlíkovou a Pavlem Barešem

Na besedách som sa dozvedela veľa nového a zaujímavé, aj som sa veľa zasmiala a tí, čo boli na besede o dystópiách vedia, o čom rozprávam, nakoľko je niečo nesmierne sympatické na autorovi, ktorý príde v kostýme a nezdráha sa (aspoň nie príliš) prijať výzvu v tomto kostýme zatancovať. Keď táto beseda skončila, chcela som ísť pôvodne na inú, ale...

Tu príde tá zábavnejšia časť. Pár dní po Humbooku sa ma kamarátka pýtala, ako som sa mala. Ja som jej so smiechom povedala, že vlastne ani neviem, ako vyzeral celý Humbook, nakoľko som polovicu času strávila čakaním v rade na podpis. A vlastne ani nepreháňam, nakoľko sme tam stáli minimálne dve hodiny, pravdepodobne aj viac. Za čo majú autori môj obdiv, pretože aj s postupom času sa usmievali, vtipkovali a boli úžasne milí a ochotní sa s nami fotiť.

Oproti minulému roku sa teda zlepšili priestory. Síce bolo na Humbooku viac ľudí, ale priestor bol stále dostatočne veľký na to, aby ste nemali neustále pocit, že ste súčasťou nikde nekončiacej dopravnej zápchy. Ďalej sa zlepšilo jedlo. Niekto mi hovoril, že jedlo zabezpečovalo vedenie Kongresového centra, ale tak alebo tak, aspoň tam bolo čosi pod zub bez toho, aby vám dve hodiny po začiatku podujatia povedali, že to a to sa im minulo (ako sa to stalo minulý rok). A káva! Mali tu aj super kávu.

Milým tohtoročným spestrením boli aj cosplayeri, čo mi pripomínalo príjemné zážitky z conov. Teraz však boli jednotlivé kostýmy orientované viac knižným smerom, takže mi celý Humbook pripadal ako iný svet, kde som sa mohla odfotiť nielen s postavami z Harryho Pottera, ale aj s Lokim, Koralínou a dokonca jednou úžasnou Wonder Woman, ktorá si získala môj obdiv (tí, čo sa zúčastnili, určite vedia, o čom hovorím).

instagraf populárny aj tento rok

Avšak čo sa týka programu, bola som tento rok trošku sklamaná. Mám pocit, akoby tento rok 90 % programu tvorili vlastne len besedy s autormi a zvyšok boli workshopy (z ktorých väčšinu som nestihla), a potom prednáška s youtubermi (ktorá ma nezaujala, nakoľko videá nie sú „my thing“) a nakoniec boli aj prekladateľské oriešky (pri ktorých som zúčastnených prekladateľov občas aj ľutovala, nakoľko bolo očividné, akí introverti to sú a ako veľmi ich nebaví sedenie na pódiu).

Možno aj kvôli besedám s autormi nakoniec neostalo veľa času a priestoru na iné prednášky. Možno som len ja zmeškala ten najlepší program, keď som stála v rade a čakala na podpisy. Každopádne si myslím, že oproti minulému roku sa Humbook oveľa zlepšil, čo naozaj oceňujem, nakoľko je vidieť, že organizátori počúvajú a sledujú reakcie návštevníkov a snažia sa vylepšiť niektoré nedostatky.

Za mňa teda palec hore. Humbook som si užila, aj keď najviac ma potešil čas strávený s kamarátmi. Pravdepodobne sa zúčastním aj ďalšieho ročníka.

A na záver také zamyslenie – čo keby bol Humbook viacdňovým podujatím? Myslím, že v tom prípade by sa do programu zmestilo viac nebesied a prednášok a návštevníci by nemali pocit, že celá ich skúsenosť sa zmenila len na čakanie v rade na podpis.

Boli ste na Humbooku? Ako sa vám tam páčilo?

zdroj fotiek: humbookfest

viac fotiek nájdete TU