Nevážne o vážnom | It's Kind of a Funny Story

Autor: Ned Vizzini

Názov: It’s Kind of a Funny Story (čes. Skoro směšná story)
Slovenské alebo české vydanie: Větrné mlýny, 2015 (ČR)
Hodnotenie na GR: 4.13

Ambitious New York City teenager Craig Gilner is determined to succeed at life - which means getting into the right high school to get into the right job. But once Craig aces his way into Manhattan's Executive Pre-Professional High School, the pressure becomes unbearable. He stops eating and sleeping until, one night, he nearly kills himself.
Craig's suicidal episode gets him checked into a mental hospital, where his new neighbors include a transsexual sex addict, a girl who has scarred her own face with scissors, and the self-elected President Armelio. There, Craig is finally able to confront the sources of his anxiety.
Ned Vizzini, who himself spent time in a psychiatric hospital, has created a remarkably moving tale about the sometimes unexpected road to happiness.

“Life can't be cured, but it can be managed.”

Ned Vizzini bol americký autor píšuci pre mládež. Vo svojich knihách sa venoval rôznym témam, avšak najčastejšie sa vracal práve ku klinickej depresii, ktorou sám trpel. Sústreďoval sa práve na to, aké je to žiť s depresiou, ako sa s ňou dá pracovať a čím vlastne je. Napriek tomu, že zomrel v pomerne mladom veku, zanechal po sebe silný odkaz.

O depresii sa toho veľa popísalo a napriek tomu, že v ľuďoch evokuje rozprávanie o depresii nepríjemné pocity, je táto téma pomerne frekventovaná. Avšak niektorí autori k tejto téme pristupujú ako k čomusi módnemu a ich postavy trpiace depresiou pôsobia ako ľudia s chrípkou – pri ktorej stačí správne sa zamilovať a všetky ich problémy zázračne všimnú. Preto je o to výnimočnejšie naraziť na knihu, ktorá depresiu zobrazuje takú, aká je a so všetkým, čo k nej patrí.

Craig, hlavný hrdina tejto knihy a tiež rozprávač, ja na prvý pohľad obyčajný pätnásťročný chalan. Má svojich blízkych priateľov, s ktorými občas rád skúša nové veci. Alebo aj neskúša. No a potom chodí do školy ako ktokoľvek iný a hoci je táto škola jednou z najlepších v štáte, je nesmierne náročná a Craigovi sa v nej neradí tak, ako by chcel. A aj keď to nie je zjavné, Craiga to trápi.

V prvej tretine knihy mi Craig čo najvoľnejším spôsobom opísal, čo ho v živote trápi. Vysvetlil mi, čo je to depresia, ako vzniká a ako prvýkrát zistil, že s ním nie je niečo v poriadku. Avšak snaží sa to robiť takým nadneseným štýlom, úplne jedinečným a vlastným asi pre všetkých tínedžerov a aj vďaka tomu som dokázala lepšie pochopiť jeho problémy.

Výhodou tejto knihy je, že sa ma ani v jednom momente nesnažila citovo vydierať a jej zámerom nebolo dojať ma alebo zdeptať. Autor sa rozhodol, že by bolo dobré vysvetliť čitateľom, aké je to žiť s klinickou depresiou a aké náhodné je niekedy zlepšenie. Navyše pri tom zvolil veľmi dobrý spôsob – hovoril mi to veľmi voľne, slangovo a okrem toho ma niekoľkokrát aj rozosmial bez toho, aby tým zmenil knihu na bezduchú paródiu alebo šialenú komédiu pozerateľnú až po desiatej večer.

“I’m not better, you know. The weight hasn’t left my head. I feel how easily I could fall back into it, lie down and not eat, waste my time and curse wasting my time, look at my homework and freak out and go and chill at Aaron’s, look at Nia and be jealous again, take the subway home and hope that it has an accident, go and get my bike and head to the Brooklyn Bridge. All of that is still there. The only thing is, it’s not an option now. It’s just… a possibility, like it’s a possibility that I could turn to dust in the next instant and be disseminated throughout the universe as an omniscient consciousness. It’s not a very likely possibility.” 

Lenže kvôli tomu, že som mala najskôr pochopiť, čo všetko sa Craigovi stalo a čo ho nakoniec priviedlo na oddelenie psychiatrie v miestnej nemocnici, sa kniha v jednej časti vyslovene ťahala. Uvedomujem si, že to bolo potrebné, avšak to nemení nič na tom, že ak by tam tých strán bolo aspoň o dvadsať menej, knihe by to prospelo. Pretože skutočný dej sa aj tak začína až po tom, ako sa Craig ostane do nemocnice.

Stretol tu všakovakých ľudí trpiacich rôznymi poruchami, niektorí tam boli dlhodobo, iní len prechodne. A títo ľudia vytvárali zaujímavú mozaiku niekedy až zábavných osudov. Ukazovali Craigovi, že existuje aj život po depresii a že nezáleží na diagnóze, ale na tom, ako sa k nej postaví. A to je vlastne akousi hlavnou myšlienkou tejto knihy – aby mi ukázala, rovnako ako Craigovi pacienti z psychiatrického oddelenia, že hoci nie je možné depresiu vyliečiť, je možné naučiť sa s ňou žiť. Občas k tomu stačí len pár dní a správne rozhodnutie.

It’s Kind of a Funny Story je ďalšou z kníh, ktoré sa venujú tematike psychického zdravia. Avšak na rozdiel od iných kníh má táto hneď niekoľko pozitív. Autor sa nesnaží depresiu romantizovať a nechce mi tvrdiť, že stačí bozk pravej lásky a všetko sa zázračne vyriešiť. Namiesto toho sa mi snaží vysvetliť, ako depresia vzniká, ako sa prejavuje a aj napriek náhľadu niekoľkých ľudí je možné s ňou úspešne žiť.

Toto všetko mi ukazuje skrz postavu pätnásťročného Craiga, ktorým okrem hormónov zmietajú aj problémy v škole a v živote. Nedokáže si nájsť svoje miesto; cíti, že je neustále pod tlakom a napriek podpore rodiny sa rúti do priepasti. Jeho opisovanie, čo všetko k tomu viedlo, bolo v knihe potrebné, pretože som sa vďaka nemu dozvedela, čo je v skutočnosti depresia. Napriek tomu práve toto vysvetľovanie dej veľmi spomalilo. Našťastie sa všetko opäť pohlo dopredu v momente, keď Craig prišiel d nemocnice.

Autorovi sa podarilo zobraziť skutočné pestrú škálu postáv s rôznymi osudmi, ktoré ma zabávali svojimi životmi a problémami. Nenútil ma vysmievať sa im, to ani v najmenšom, ale nadnesený a slangový spôsob Craigovej reči mi často na tvári vyčaroval úsmev. No vo svojej podstate je táto kniha nesmierne realistická, čo je jej najväčším plus. Pretože mi ukázala, čím je depresia v skutočnosti a ako sa s ňou dá vychádzať. A spolu s Craigom som zistila, že niekedy stačí správne rozhodnutie urobené v správnej chvíli na to, aby som si uvedomila, že aj keď v hlave počujem nejaký hlas a vo svojom vnútri mám ťaživé pocity, ešte to neznamená, že sa tým musím aj riadiť.