Komiksové okienko, vol. 10

Po týždňoch a mesiacoch váhania som sa napokon rozhodla tento svoj komiksový občasník premenovať. Už dávno som tu nepísala len o obľúbených komiksoch, ktoré výhradne milujem, ale aj o tých v mojich očiach slabších. Tie som však považovala za dostatočne zaujímavé, aby som o nich písala. Čiže charakter tejto rubriky bude asi najlepšie vystihovať názov „komiksové okienko“. A tu je ďalšia várka tých, ktoré ma v poslednom čase zaujali...

Geoff Johns & Jim Lee & Scott Williams – Justice League (The New 52!)

Justice League je tímovka, ktorá ma neskutočne baví, hoci zatiaľ nedostali možnosť predviesť sa v naozaj dobrom svetle aj na plátnach kín. (Ale verím, že sa toho raz dožijem. Možno už budúci rok a možno nie v kine, ale som optimista.) Tak som sa rozhodla pozrieť sa, ako fungujú v komiksoch a logicky som siahla po ďalšom počine zo série The New 52!, ktorá ma tak neuveriteľne baví. Navyše sa pod tento komiks podpísal Geoff Johns, ktorý si ma absolútne získal už svojou prácou na Aquamanovi (z tej istej série). Čo som si teda predstavovala, že nájdem v tomto komikse? Okrem vynikajúceho grafického dobrodružstva aj to príbehové. Čiže plno doťahovačiek, boje o to, kto ho má väčšieho, kto má lepšie schopnosti, lepšiu výbavu a lepšie zručnosti a hlavne o to, kto by mal túto skupinku náhodných okoloidúcich viesť. A to všetko som v tomto komikse dostala. Čiže čítanie bola zábava, postavy mali výbornú chémiu a ich dialógy boli naozaj chytľavé. Často som sa pristihla pri tom, že sa usmievam, dokonca som sa niekoľkokrát aj otvorene smiala. A pritom som čítala komiks odohrávajúci sa na pozadí veľmi nepriaznivej situácie, keď ľudia začali mať superhrdinov dosť a chceli sa ich skôr zbaviť, než im vkladať do rúk svoj osud. Tento komiks považujem za naozaj výbornú ukážku toho, keď všetko funguje – už ho len zabaliť a dať niekomu pod stromček. Geoff Johns skrátka vie, ako na to.

Peter M. Lenkov & Lucas Marangon & Randy Emberlin – R.I.P.D.

Nebudem klamať, o tomto komikse som ani len netušila. Dozvedela som sa o ňom náhodou, keď som si konečne po rokoch pozerala rovnomenný film natočený podľa tejto konkrétnej predlohy. Film sa mi páčil, bola to vcelku oddychová komédia, v ktorej v mojich očiach fungovali postavy, ich chémia, humor a dokonca aj príbeh. Tak som si povedala, že vyskúšam aj komiks. Ten je veľmi odlišný a podobne ako je to napríklad pri komikse Red a jeho neskoršom filmovom spracovaní, aj teraz ide skôr o skúpejšiu predlohu. Je to vlastne jeden komiks, dokonca nie je ani nejako hrubý, v ktorom je svet posmrtných policajtov naznačený len veľmi hrubo. Myšlienka je to dobrá a viem, čo v nej videli filmoví tvorcovia. Komiks sám osebe je ale veľmi stručný, ale zase je to dosť príjemná oddychovka, ktorá bola síce miestami až absurdne svižná, ale napriek tomu sa mi páčila. Ale ak porovnám film a komiks, hovorím si, že ten, čo napísal scenár, musel fičať na niečom fakt kvalitnom (alebo nekvalitnom, záleží na tom, ako sa na to pozeráte). Okrem tohto komiksu existuje ešte jeden zasadený do toho istého sveta, len s tým rozdielom, že bol oficiálne vydaný ako prequel k filmu. Tiež som ho čítala, ale napíšem vám o ňom niekedy inokedy.

Kanoko Sakurakoji – Black Bird

To, že som sa oficiálne vrátia k čítaniu mangy nie je žiadnym tajomstvom. Som si istá, že som to spomínala dostatočne veľakrát na to, aby si to všimli asi úplne všetci. Tým pádom som našla veľa schopných japonských počinov, ktoré ma zaujali, no nakoniec som sa rozhodla rozčítať práve Black Bird. Svojim námetom mi trochu pripomína Čarodějovu nevěstu, avšak spracovanie sa o trochu líši. Hlavnou hrdinkou je Misao, ktorej krv je veľmi mocná a dôležitá – je dokonca súčasťou proroctva, vďaka ktorému sa o ňu zaujímajú rôzne magické frakcie, ktoré chcú zmocnieť. Pričom ak by si ju niekto z daného klanu zobral za manželku, priniesol by celému klanu prosperitu. Misao to ale o sebe netuší a dozvie sa to náhodou, keď ju zachráni priateľ z detstva. Následne vyjde najavo, že Kyo to nerobil z dobroty srdca, ale chce Misao získať pre seba – pretože mu ešte ako dieťa sľúbila, že sa zaňho vydá. Tým pádom sú vlastne zasnúbení, čo sa však nepáči ostatným magickým frakciám. Tá podobnosť s Čise z Čarodějovej nevěsty je dosť nápadná, len s tým rozdielom, že Misao napriek nízkemu veku pokladá tie správne otázky, ako napríklad, či chce Kyo ju a nie len jej krv. Bohužiaľ je však Misao príliš naivná na to, aby opakovane nepadala do tých istých pascí. Čo sa týka spracovania a všetkého okolo, som trošku rozpačitá. Baví ma, že si autorka dala záležať a snaží sa to formulovať aj trochu morálne, ale po prečítaní prvých troch kníh (z osemnástich) mi z toho stále vychádza paranormálna telenovala. Čiže celkom fajn oddychové čítanie.

Suzanne Walker & Wendy Xu – Mooncakes

O tomto som sa dozvedela náhodou a zaujala ma vcelku rozkošná kresba na obálke. Potom ma, samozrejme, zaujal aj ten námet – čarodejnica pracujúca v obchode s magickou literatúrou a jej kamarátka z detstva, ktorá je navyše vlkolačicou, spolu bojujú proti démonovi v lese a častejšie prehrávajú ako vyhrávajú. Tak som sa do toho pustila. Bohužiaľ, tento komiks u mňa stroskotal, a to dosť kolosálne, na jednej podstatnej maličkosti – na spracovaní. Už som si zvykla na to, že všetky YA počiny musia byť politicky korektné a o to viac, ak sú pôvodom z Ameriky kde si na podobné veci fakt potrpia. Čo však nemám rada, že účelové prvky a hlavne prvky, ktoré sú prakticky zbytočné. Pretože tento komiks dával taký veľký dôraz na to, že hlavné hrdinky sú lesbičky, že sú tu aj bisexuálne postavy, že je hlavná hrdinka hluchá a tú druhú zase nikto nechápe, až to nakoniec došlo do štádia, že hoci by tento príbeh mal byť fantasy, v skutočnosti sú všetky fantasy prvky skôr pozadím pre klasickú tínedžerskú melodrámu. Čo sa mňa týka, možno by mi viac vyhovovalo, keby to od začiatku bolo len o dvoch obyčajných stredoškoláčkach. Možno by som sa necítila byť oklamaná. Napriek tomu ale má tento komiks čo ponúknuť. Má pekné kresby, niekoľko naozaj pekných momentov, ale je nutné čítať ho s tým, že to fakt nie je fantasy.

Stjepan Šejić – Harleen

Harley Quinn nie je postava, po ktorej by som vyslovene pátrala. Pretože sa mi podvedome spája s Jokerom a ten sa mi spája s Batmanom a Batman nie je superhrdina, ktorého koncept by ma bavil dostatočne na to, aby som vyhľadávala jeho komiksy – čo je dosť ironické, keďže som prakticky vyrástla na starých filmoch o Batmanovi. Ku komiksu Harleen som sa teda dostala úplnou náhodou a aj to vďaka tomu, že ho stvoril Stjepan a to je osoba, ktorá ma nesmierne baví – či už sedí na stoličke scenáristu alebo kresliča, či na oboch súčasne, ako je to aj v prípade tohto pomerne tenkého počinu. V tomto prípade som mala možnosť spoznať najmä Harleen, psychologičku, z ktorej sa vďaka Jokerovej „opatere“ nakoniec stane Harley Quinn. Tento komiks nie je len graficky úplne úžasný, ale hlavne mi ponúkol veľa po príbehovej stránke – a hlavne v ohľade spoznania postavy. Stjepan mi ukázal, že je preňho najdôležitejšie, aby čitateľom predstavil postavu a zvolil na to spôsob totálneho pochopenia. Vďaka tomu som s Harleen nadviazala naozaj silný vzťah, skrátka akoby som sa jej pozerala do hlavy a rozumela som jej voľbám a rozhodnutiam, pretože jej v danej chvíli dávali zmysel – a tým pádom dávali zmysel aj mne. Komiks je ale dosť temný, pretože v ňom postavy nie sú ani v najmenšom romantizované, čo mne osobne zase vyhovuje, pretože tieto temné psychologicky silné veci mám rada, ale upozorňujem, že to nie je pre všetkých.

Rovnako temné počiny univerza DC je možné nájsť sústredené v edícii DC Black Label, ktorá je zameraná na dospelácke publikum.

Čítali ste v poslednom čase nejaký zaujímavý komiks?