(Ne)poučiteľné ľudstvo | Nadácia

Autor: Isaac Asimov

Názov: Nadácia (angl. Foundation)

Séria: Nadácia (angl. Foundation)

Diel: prvý

Špecifikácia: klasika sci-fi literatúry o tom, ako ľudstvo opakuje stále tie isté chyby

Slovenské alebo české vydanie: Lindeni, 2020 (SR); Argo, 2019 (ČR)

Hodnotenie na GR: 4.17

„Násilie je posledným útočiskom neschopných.“

Impérium, galaktická veľmoc fungujúca niekoľko tisícročí a zapáchajúca ideológiou utópie, sa rúti do záhuby. Skúsený psychohistorik Hari Seldon mu predpovedá veľkolepý pád, po ktorom majú nasledovať dlhé roky barbarských bojov a zabíjania. Avšak rovnako si uvedomuje, že nádej ľudstva spočíva v zachovaní všetkých vedomostí, aby z nich ľudstvo po skončení tejto epochy chaosu mohlo nielen čerpať, ale sa z toho všetkého možno aj poučiť. Je však ľudstvo poučiteľné alebo bude neustále opakovať tie isté chyby?

Po prečítaní tejto knihy mi napadli dve veci. Jednou z nich bolo uvedomenie, aké je očividné, že táto kniha bola napísaná v štyridsiatych rokoch. Najmocnejšími sa teda stávajú tie národy, ktoré majú najväčšiu zásobu jadrovej energie a galaktické Impérium je svetom mužov, v ktorom, ak sa už nejaká žena náhodou spomenie, tak len v úlohe nablýskaného módneho doplnku alebo ako manželka nejakého budúceho mocného spojenca. Otázkou teda je, či dielo, ktoré je také silne späté s dobou, v ktorej autor žil, dokáže byť v niečom nadčasové.

Tu však na scénu prichádza druhá myšlienka, ktorú nosím v hlave od momentu, keď som knihu dočítala – že sa v nej autor predviedol ako naozaj veľmi dobrý znalec ľudských pováh a pohnútok. Predovšetkým, aspoň podľa mňa, vychádza z jedného základného predpokladu, s ktorým som sa stretla aj v iných knihách a to teda tým, že ľudstvo je odsúdené na to, aby donekonečna opakovalo tie isté chyby. Čo je následkom toho, že si vlastne nepamätáme vlastnú minulosť, zabúdame na to, čo sa stalo napríklad pred päťdesiatimi rokmi, a pritom si neuvedomujeme, že v skutočnosti môže ísť o ten istý scenár len s inými hlavnými hrdinami.

Podľa mňa hlavne v tom tkvie podstata nadčasovosti tohto diela, pretože hoci by sa dej mal odohrávať vo vzdialenej budúcnosti, v ktorej si ľudia už prakticky ani nepamätajú na to, z ktorej galaxie vlastne podchádzajú, spoznala som v ich správaní schémy, aké zažívame vlastne aj dnes. Vďaka čomu sa myšlienka založenia samotnej Nadácie, ako organizácie plnej vedomostí, ktorá tieto schémy dokumentuje a neskôr ich môže pripomínať, ešte dôležitejšia.

„Ak ste sa narodili v kóji, vyrástli ste na chodbe, pracujete v boxe a na dovolenku chodíte do prepchatého solária, potom vám návšteva miesta pod holým nebol môže spôsobiť nervový kolaps.“

Tieto schémy a fakt, že sa neustále opakujú, sú zdôraznené aj vystavaním knihy. Z čisto kompozičného hľadiska je tvorená piatimi takmer samostatnými poviedkami, ktoré však na seba nadväzujú. V tej prvej sa vysvetľujú okolnosti založenia Nadácie a tie nasledujúce štyri mapujú predpovedané krízy, ktoré by mohli ovplyvniť smerovanie osudu celého vesmíru, ak by nedopadli istým spôsobom. Výnimku tvorí len predposledná poviedka, ktorá síce upozorňuje na vznik možnej krízy, ale aktívne nerieši jej priebeh, ako je to v ostatných troch prípadoch.

Okrem toho však všetky poviedky nesú rovnaké znaky – skupina ľudí sa snaží odvrátiť blížiacu sa katastrofu, pričom niektorí navrhujú také, iní onaké riešenie, pričom najväčší apel je vždy na logiku a riešenie, ktoré nepripúšťa žiadne boje. Vďaka tomu je síce posolstvo knihy silnejšie, ale jednotlivé poviedky zase pôsobia akoby boli napísané podľa toho istého scenára.

Avšak na knihe oceňujem aj to, že je pomerne svižná a výborne sa číta. Autor sa nezdržiava opismi, tým pádom som mala pocit, akoby postavami mohol byť ktokoľvek a ich príbeh sa takisto mohol odohrávať kdekoľvek, nielen vo vesmíre, ale pokojne aj u mňa v obývačke. Vzhľadom na to všetko chápem, prečo je toto dielo považované za také dôležité a vďaka čomu všetkému ja nadčasové.

Nadácia je rozhodne právom pokladaná nielen za klasiku, ale hlavne za nadčasové dielo. Autor v nej síce vychádza z doby, v ktorej v čase napísania tejto knihy žil, ale takisto predstavuje svoju verziu budúcnosti. V nej opisuje rôzne udalosti, ktoré vedú k rozpadu veľkého galaktického Impéria, ale tiež vyslovuje nádej do budúcnosti. V piatich poviedkach potom opisuje krízy, ktorých výsledok má byť kľúčový pre osud ľudstva. V nich dokazuje, že bez ohľadu na technický pokrok a obrovský vesmír ľudstvo neustále opakuje tie isté chyby, no odpoveď na ich zlyhania sa ukrýva v logickom riešení konfliktov a nie v hrubej sile.

Za poskytnutie knihy na recenziu

veľmi pekne ďakujem spoločnosti Albatros Media.

Knihu si môžete kúpiť TU.

oficiálna anotácia:

Na začiatku tridsiateho milénia dosiahlo Impérium svoj vrchol. Rozpína sa do všetkých kútov galaxie a nikdy nebolo také mocné ako teraz. Len zakladateľ novej vednej disciplíny psychohistórie dokáže predvídať eminentný úpadok nasledovaný tridsiatimi tisícročiami chaosu a konfliktov.

V úpornej snahe zachrániť vedomosti ľudstva a skrátiť obdobie chaosu na nevyhnutné minimum založí psychohistorik Hari Seldon na opustenej planéte na okraji známeho vesmíru maják nádeje pre budúce generácie. Toto útočisko pre najväčšie mozgy nazve Nadácia.