V ďalekej minulosti | Stín noci

Autor: Deborah Harkness 
Názov: Stín noci 
Séria: Čas čarodějnic (All Souls Trilogy) 
Diel: druhý 
Slovenské alebo české vydanie: Knižní klub, 2013 (ČR); Ikar, 2013 (SR) 
Hodnotenie na GR: 4.02

Literární senzace roku 2011, a druhý díl z plánované trilogie zavádí Dianu a Matthewa do temných uliček alžbětinského Londýna, v nichž se to jen hemží špióny, lstmi a úskoky, kde pátrají po čarodějnici, která by Dianu naučila lépe ovládat její magické schopnosti, a hledají stopy vedoucí k tajemnému svazku č. 782. Do hry však znenadání vstupuje mysteriózní spolek starých Matthewových přátel známý jako Škola noci a Matthew a Diana se vydávají na podivnou cestu, která je zavede až k 1500 let starému upírskému tajemství…

„Neznalost je neodpustitelný hřích."

„Stejně jako neloajálnost."

Autorka, ktorá je povolaním historička, má oproti obyčajným smrteľníkom skutočnú výhodu. Môže čerpať zo svojich skutočne bohatých vedomostí a keď chce, dokáže nielen svoje postavy ale aj čitateľov presunúť do ďalekej minulosti. K jednotlivým detailom pristupuje skutočne svedomito a svoj príbeh skladá dokopy ako veľmi zložité puzzle. Našťastie jej všetky dieliky zapadajú na svoje právoplatné miesta.

Príbeh nadväzuje tam, kde nás zanechal v prvej knihe. Problém bytostí a zakázaných vzťahov sa nedá vyriešiť v rozsahu jednej knihy, hoci je v priemere taká obsiahla ako hociktorá niekoľkodielna séria. Deborah Harkness sa však rozhodla, že ku všetkému bude pristupovať inak a tentokrát presunula rozprávanie do minulosti, kde plynule pokračovala v hľadaní otázok i riešení všetkých problémov.

Čo sa týka postáv, známy pár Diana a Matthew nás opäť sprevádzajú na ceste. Hoci ich vzťah prechádzal ťažkosťami už v prvej knihe, tu sa to ani zamak nezmení a občas to vyzerá, akoby ich autorka až príliš kruto skúšala. Krehkosť ich spolunažívania vyvoláva v príbehu nielen napätie, ale je v podstate aj zdrojom emocionálne výživnejších častí celého deja. Ani v minulosti, kde hľadajú odpovede, ich neobídu každodenné starosti.

Dej ako taký plynie veľmi pomaly a rozvážne, autorka zvažuje každý krok trikrát predtým než ho urobí, a tak to občas pôsobí akoby historickej časti venovala väčšiu pozornosť, než je nutné. Takže to vyzerá, akoby postavy nerobili to, kvôli čomu do minulosti vlastne odišli. Jednotlivé kusy oblečenia, kultúry a prostredia boli dôležitejšie než posun vpred vo vývoji.

Je pravda, že vďaka tomu získava atmosféra na čarovnosti, ale niekedy je táto podrobnosť aj na škodu. Preto sú časti plné mágie a ostatných bytostí nielen zaujímavou vložkou, ale časťou, ktorá vyrovnáva prípadnú nudnosť všetkých historických faktov.

„Černé je znamení ztracené lásky,

odstín démonů

a Stínu noci.“

Trochu prekvapivým prvkom sú aj občasné kapitoly venujúce sa situácii v príbehovej prítomnosti. Miestami sa zmení nielen rozprávač, ale dej sa posunie niekoľko rokov vpred, aby čitateľ vedel, čo sa deje. Tieto časti vyplňujú medzery a udržujú pozornosť. Takisto zvyšujú napätie a zlepšujú atmosféru.

Dej je teda plný detailne opísaných historických udalostí a skutočne skvele a zložito vykreslených postáv, ktoré aj po niekoľko sto stranách dokážu niečím prekvapiť. Navyše sú uveriteľné. Príbeh nie je ochudobnený ani o napätie.

Jediným a najväčším problémom tejto knihy, rovnako ako tej prvej, je občasná emocionálna plochosť. Postavy si vyznávajú lásku, hnevajú sa, radujú alebo smútia, ale čitateľa sa to až tak výrazne nedotkne. Akoby sa ten pravý cit zasekol niekde na polceste zo stránky knihy.

Druhé pokračovanie série Stín noci je skutočne epickým príbehom v mnohých ohľadoch. Príbeh v ňom je taký zložitý a rozpitvaný skutočne do podrobností, že je miestami až príliš uveriteľný. Autorka si dáva záležať na historických detailoch, čo len dokazuje, že sa venuje oblasti, ktoré je jej veľmi blízka.

Občas to však má za následok vznik nielen emocionálneho vákua, ale situácii, kde vystupuje príliš veľa postáv a jedna v druhej sa strácajú. Bohužiaľ to potom pôsobí tak, že v scéne s desiatimi postavami sú len dve z nich schopné rozhovoru, no nie vždy jej jasné, ktorá osoba rozpráva.

Nie, že by si boli charaktermi také podobné. Skôr to pôsobí tak, že je to príliš veľa aj na autorku. Jednoznačným plusom však je, že romantické predstavy o upíroch sa do určitej miery menia na tie viac reálne. Takže keď vám chce upír piť krv, nerobí to väčšinou kvôli nehynúcej láske. Pravdepodobne je len hladný.

Nakoniec sa aj tie nedostatky dajú prehliadnuť, nakoľko čitateľ sa dozvie presne toľko, koľko potrebuje. Pritom ho to stihne aj navnadiť na záverečný diel.