Stáva sa čítanie povinnosťou?

V poslednom čase sa čoraz častejšie stretávam s priznaním, že sa čítanie stáva akousi povinnosťou. Že knihomoli už viac nepestujú svoju vášeň, pretože ich už čítanie nebaví tak ako predtým, nemajú toľko času ako predtým, nechcú čítať tak ako predtým. Pôvodne som sa k tomu nechcela vyjadrovať, ale moja fantázia má podivné spôsoby fungovania. Niekedy si robí čo chce bez ohľadu na to, čo si ja sama prajem...

Čím je pre nás čítanie?

Knihomoli sa väčšinou stretávajú s nepochopením. Teda, ak niekomu poviem, že vo voľnom čase rada čítam, stále sa nájde dosť jedincov, ktorí sa ma pýtajú, čo z toho mám. A ja vždy odvetím niečo stručné, čo by zároveň vysvetľovalo moju vášeň. Zvykla som si na to, že pomerne často sa musím obhajovať čo sa čítania týka. Takisto viem, že v tom nie som sama. No niekde v tom večnom vysvetľovaní a obhajovaní, sme si aj my sami začali myslieť, že čítanie je čosi... iné. V skutočnosti je to však stále len záľuba.

Žiadny knihomoľ, akokoľvek zažratý, nesedí stále len nad knihami. Ak áno, v tom prípade ide o závislosť a každá závislosť je zlá, bez ohľadu na to, či je človek závislý na liekoch, automatoch, hrách alebo knihách. Ale v takej normálne zdravej miere je to stále len záľuba. A tak by sme k tomu mali pristupovať. Ľudia, ktorí radi štrikujú, predsa tiež neštrikujú dvadsaťštyri hodín sedem dní v týždni. Veď to by nebolo ani fyzicky možné. Niekedy štrikujú ráno, inokedy večer a niekedy si dajú pauzu, pretože sa na to prosto necítia. Rovnaké by to malo byť aj s čítaním.

Čítanie, akokoľvek ma napĺňa, neriadi môj život. Nečítam ráno, večer a v čase medzitým. Teda, niekedy áno, no inokedy prejdú dni bez toho, aby som sa pozerala do rozčítanej knihy, pretože mám prácu, chcem si pozrieť film, alebo len chcem ísť na pivo so spolužiačkami. Čítanie je aj potom súčasťou môjho života a k rozčítanej knihe sa prosto vrátim neskôr. Neprispôsobujem svoje konanie tomu, čo práve čítam. Nepoviem kamarátom, že musia počkať do zajtrajška, pretože potrebujem dočítať nejakú knihu. A tak by to ani byť nemalo. Pretože ak sa moja záľuba začne stavať do cesty môjmu životu, je to nezdravé.

Čítam preto, lebo ma to baví. Čítanie obohacuje moje vedomosti, učí ma novému, vďaka tejto činnosti objavujem nové svety, spoznávam iné kultúry, lietam v oblakoch alebo plávam v oceáne. Môj život je vďaka knihám bohatší a aj vďaka tomu som si ich tak veľmi zamilovala. No môj život nie je definovaný knihami. Čítam, keď chcem. Čítam veľa a čítam často. Na tom sa v najbližšom čase asi nič nezmení. Pretože čítanie je moja záľuba, nie niečo, čo ma obmedzuje.

Idem na pivo s kamarátkami, idem do kina, do práce, plním si iné povinnosti. A keď potom tie povinnosti splním, čaká na mňa dobrá kniha. Alebo aj to pivo. Je to voľba, o ktorú sa nemienim pripraviť. Vďaka tomu je čítanie stále záľubou a nie povinnosťou. Pretože si nikdy nepoviem, že túto konkrétnu knihu musím prečítať do zajtra. Niekedy si poviem, že by som ju chcela dočítať do zajtra. Niekedy ju chcem len rýchlo dočítať. No vo väčšine prípadov... len čítam.

Recenzáky ako potenciálne zlo?

Myslím, že táto časť článku má potenciál niekoho uraziť. A viete čo? Je mi to jedno. Kto si to bude chcieť zobrať osobne, si to osobne aj zoberie bez ohľadu na to, ako horlivo by som sa ospravedlňovala.

Recenzáky sú skvelá záležitosť. Mnoho knižných blogerov si zakladá blogy len kvôli vidine získania akejkoľvek knihy zadarmo. Príjmu takmer akúkoľvek ponuku spolupráce, pretože aj keby sa im tá kniha nepáčila, nemuseli za ňu platiť a nebude im ani prekážať v knižnici, pretože ju môžu vždy predať. Podobná filozofia je veľmi nákazlivá a nutne sa niekde odráža. Avšak toto je trend, ktorý ja zastaviť nedokážem a ani sa o to pokúšať nebudem. Ide o niečo, čo si musia ustrážiť samotné vydavateľstvá, resp. internetové obchody snažiace sa propagovať samých seba.

Ale skrz takúto veľkú okľuku som sa vlastne chcela dostať k čomusi inému. Recenzáky sú vlastne knihy, ktoré musíme prečítať. Áno, máme ich zadarmo, no ten, kto nám ich poskytol väčšinou očakáva recenziu do určitého dátumu. Ak sa mám takto do rúk dostane jedna kniha mesačne, nie je to veľký problém. Keď sa vám však takéto knihy hromadia kdesi v kúte knižnice, mení sa to na ozrutný problém. Stoja tam knihy, ktoré prečítať musíte, pretože ste to niekomu sľúbili a ten niekto to očakáva. Písať recenziu o knihe, ktorú ste neprečítali, je pomerne ťažké a ak sa vám to aj podarí, je to veľmi rýchlo rozpoznateľné. To už je jednoduchšie napísať negatívnu recenziu.

Čitateľ sa takto veľmi rýchlo dostane do nikde nekončiaceho kruhu stále nových recenzákov a čítanie sa stane povinnosťou a povinnosti je síce nutné si plniť, lenže niekedy sú povinnosti také otravné, že nám niečo dokážu až znechutiť. Napríklad keď to prirovnám k štúdiu na vysokej. Bez ohľadu na to, ako veľmi vás baví to, čo študujete, kvôli niektorým povinnostiam (napr. nekonečným seminárkam) začínate mať ponorkovú chorobu. S knihami je to niekedy podobne.

Recenzáky sú teda stále super, ale keď sa kopia, už nie sú také úžasné ako sa zdalo na začiatku. Ja sama viem, aké ťažké je odolať. Spolupracujem s internetovým kníhkupectvom, z ktorého mi raz za cca dva až tri mesiace príde ponuka noviniek z niekoľkých vydavateľstiev. Zoznam má vždy niekoľko stránok. Dokázala by som si z neho vybrať aj dvadsať kníh, no vo väčšine prípadov siahnem po jednej, ojedinele po dvoch tituloch.

Buď ide o pokračovania sérií, ktoré mám rozčítané, alebo ide o knihy, ktoré registrujem už dlhšie a naozaj ich chcem prečítať. Väčšinou požiadam o knihu, o ktorej už niečo viem. Poznám svoj vkus dostatočne dobre na to, aby som vedela určiť, čo sa mi bude páčiť a tým pádom sa mi to bude aj dobre čítať. Nie je to síce záruka, že nikdy nesiahnem po niečom, čo ma napokon baviť predsa len nebude, ale znižuje sa tým pravdepodobnosť, že budem musieť napísať negatívnu recenziu.

To, že si vyberiem len jednu knihu, však neznamená, že tých zvyšných xy zaujímavých titulov nechcem čítať. Skôr opak je pravdou. No vždy je potrebné zvážiť, kedy knihu budem čítať. Vo väčšine prípadov to až tak neponáhľa, pretože ma daná kniha nezaujme až tak veľmi, že ju potrebujem čítať hneď zajtra, inak zomriem. Melodráma bokom, ale takto nejako to u mňa naozaj vyzerá a takto nejako to aj funguje.

Dostať knihu zadarmo je úžasne úsporné. No nie na úkor môjho voľného času a nie s rizikom, že sa mi recenzáky začnú kopiť a ja nebudem vedieť, čo skôr prečítať a recenzovať. Najskôr by som v podobnej situácii začala pchať hlavu do piesku, čítanie by som nemohla ani cítiť a pri slove recenzák by mi podvedome vyskočila husia koža. Veď aj knižnice fungujú a ak si knihu nechcem nutne kúpiť, môžem si ju požičať. A aj keď ju nebudem vlastniť, dostanem sa k nej. Ale dostanem sa k nej vtedy, keď ja sama budem chcieť a nie v momente, keď mi to určí ktokoľvek, kto mi knihu zaslal a očakáva za to odo mňa môj názor.

Dá sa bojovať s nechuťou čítať?

Bojovať s akoukoľvek nechuťou je náročné a sú jedinci, ktorí to ani sami, bez odbornej pomoci, nedokážu. Nechuť k čítaniu je však čímsi špecifická. Sú to všetky tie momenty, keď vás nebaví žiadna kniha, neviete obsedieť pri žiadnom príbehu a najradšej by ste všetky svoje knihy buď predali, alebo rituálne spálili, čo sa odvíja od miery vášho zúfalstva. Hovorí sa, že každý raz zažije aspoň jednu dobrú krízu v čítaní. Ja osobne som ju nezažila nikdy. Pretože keď nemám náladu na čítanie, robím niečo iné. Nenútim sa k tomu. Nečítam preto, že musím.

Samu seba považujem za veľmi intuitívneho čitateľa a knihy si vyberám hlavne podľa toho, na čo mám práve chuť. (Potom ma ale škrie, keď mám chuť čítať knihu, ktorú ešte nikto nenapísal, ale to už je iná téma.) Niekedy chcem akciu, inokedy mytológiu a niekedy moja romantická duša chce plakať nad ďalším klišéovitým a príšerne gýčovým príbehom. Niekedy však nepomáha ani zízanie na poličky v izbe, ani na virtuálne v Kindli. Mám chuť na niečo a zároveň na nič.

Vtedy prichádzajú momenty, keď znovu čítam obľúbené knihy. Ich prostredníctvom si vždy uvedomím, prečo čítanie tak veľmi milujem, prečo sa k tejto svojej záľube verne vraciam už niekoľko rokov. V uponáhľanom svete, v ktorom sa čítanie kníh považuje za zbytočnosť, je niekedy ťažké pamätať si na to, prečo milujeme čítanie. Zabúdame na čaro rozprávok, ktoré nám čítali rodičia. Nepamätáme si na to, aké to bolo prečítať si prvú knihu. Ku knihám sa vraciame ako k istému stereotypu. No čítanie samotné predsa nikdy nemôže byť stereotypné.

Každou stranou objavujem čosi nové, prežívam inú emóciu, kráčam v prachu iného fantastického sveta. Každá veta otvára dvere do inej magickej predstavy, obohacuje môj život a napĺňa ho pestrými farbami. Nezanevriem vďaka tomu na svoj skutočný život. Venujem sa mu stále rovnako svedomito. No napriek tomu čítanie bolo a ešte dlhé roky ostane záľubou, vďaka ktorej môžem aspoň na chvíľu zabudnúť na svoje všedné problémy len preto, aby som mohla riešiť problémy niekoho iného. Kohosi fiktívneho, kto zo mňa robí nesmierne bohatého človeka.

Už len kvôli tomu sa čítanie nikdy nemôže stať povinnosťou. Pretože povinnosť nás núti čosi robiť. Niečo, čo v podstate ani robiť nechceme, ale musíme, pretože nemáme na výber. No ak sa čítanie stáva povinnosťou, najskôr čítame z nesprávnych dôvodov. 

Máte aj vy niekedy pocit, že je čítanie skôr povinnosťou než pôžitkom?

Ak áno, ako podobné situácie riešite?