Cestovanie, opisy a nuda | Ice Like Fire

Autor: Sara Raasch 
Názov: Ice Like Fire (čes. Led nebo oheň) 
Séria: Snow Like Ashes (čes. Sníh nebo popel) 
Diel: druhý 
Slovenské alebo české vydanie: CooBoo, 2018 (ČR; 30. 3.) 
Hodnotenie na GR: 3.79

Meira just wants her people to be safe. When Cordellan debt forces the Winterians to dig their mines for payment, they unearth something powerful and possibly dangerous: Primoria's lost chasm of magic. Theron sees this find as an opportunity—with this much magic, the world can finally stand against threats like Angra. But Meira fears the danger the chasm poses—the last time the world had access to so much magic, it spawned the Decay.
So when the king of Cordell orders the two on a mission across the kingdoms of Primoria to discover the chasm's secrets, Meira plans on using the trip to garner support to keep the chasm shut and Winter safe—even if it means clashing with Theron. But can she do so without endangering the people she loves?
As the web of power and deception is woven tighter, Theron fights for magic, Mather fights for freedom—and Meira starts to wonder if she should be fighting not just for Winter but for the world.

“The most powerful magic of all is choice.”

Sara Raasch mi v prvej knihe dokázala, že akokoľvek neoriginálne a otrepane môže pôsobiť námet, ak je spracovaný správnym spôsobom, môže mi vyraziť dych. Konečne som pochopila, prečo je trilógia taká úspešná. Preto som sa s radosťou púšťala do pokračovania a príliš neskoro si uvedomila, že nie vždy sú všetky knihy v sérii kvalitatívne rovnocenné.

Keď je vaše kráľovstvo šestnásť rokov opustené a jeho obyvatelia otročia pre iného kráľa, nedá sa predpokladať, že by sa vaše problémy dali vyriešiť za jediný večer. Preto som rada, že dej tejto knihy začínal s odstupom niekoľkých mesiacov, no ani po takom pomerne dlhom čase sa zimná ríša nedala dokopy. Ľudia sú vydesení z toho, čo zažili, trápia ich nočné mory a všade vidia dávno zabudnuté prízraky minulosti. Navyše ani nevedia, čo prinesie budúcnosť, no dúfajú, že bude lepšia než to, čo zažívajú momentálne.

Z tejto stránky Sara Raasch dokonale vystihla atmosféru, dokonale som prežívala útrapy postáv a rozumela som ich snahe nehovoriť o minulosti, pretože ak niečo dostatočne dlho ignorujete, možno to naozaj samo zmizne. Zvykanie si na čosi nové je emocionálne veľmi silný motív a jeho spracovanie ma bavilo. Prvých asi päťdesiat strán, kým sa mala rozbehnúť hlavná zápletka.

Tú prezrádza už samotná anotácia, takže sa k nej nebudem vyjadrovať. Snáď len poznamenám, že tentoraz bola naozaj pravdivá. Z Meiry sa stala kráľovná a pribudli jej povinnosti. Už nemôže byť tou bojovníčkou, nie je divoška a hoci si veľmi želá opak, navonok by mala pôsobiť ako pravá dáma. Bez ohľadu na to, koľkým somárom oblečených do nóbl handier chce useknúť hlavy.

Táto Meira ma bavila o čosi menej ako tá v prvej knihe, ale ten zápas medzi jej dvomi ja bol fascinujúci. Vlastne bol tým najzaujímavejším, čo sa vo väčšine knihy dialo. Prvé, čo ma nepríjemne prekvapilo, bolo pribudnutie Matherovho pohľadu.

Mather však nebol vôbec zaujímavý, jeho dni sa vliekli v istom stereotype a dokonca aj jeho myšlienky na mňa stále kričali to isté. Ale povedala som si, že Sara sa chcela uistiť, že všetci budeme vedieť, čo sa deje v Zime z prvej ruky. Žiadne sprostredkované opisy, ktoré väčšinou len spomaľujú plynutie deja. Prosto sa nám to rozhodla ukázať. Takže preto Matherov pohľad.

“There are some good men out there,” she says. “What’s rare is to have a good, strong man, as opposed to a good, weak man. Those are the ones who ruin the world. Men who mean well, but buckle under others‘ opinions until their good intentions destroy an untold number of lives.”

Bohužiaľ, toto nebolo prvé príbehu nie veľmi prospešné rozhodnutie. Pamätám si, že v jednotke skoro nikto necestoval. Zachytila som postavy na začiatku cesty a potom na jej konci. V tejto knihe však všetci kráčali, putovali, cválali a vozili sa dlhé predlhé vzdialenosti a počas týchto ciest sa väčšinou aj tak len nudili a premýšľali o tom istom. Nuž, niet čudo, že aj ja som sa nudila s nimi.

Povedať, že v tejto knihe sa nič nedialo, by bolo čiastočným klamstvom. Dozvedela som sa o tom, ako fungujú ostatné kráľovstvá, akí ľudia v nich žijú a s akými problémami sa musia dennodenne vyrovnávať. Do deja vďaka nim presakovali zaujímavé myšlienky. No bolo ich priveľa. Pri treťom kráľovstve som preto už len tupo pozerala na riadky, ktoré ma ničím neobohacovali, dej nikam neposúvali a ak niečo, tak ma znechucovali.

Dynamické dobrodružstvo sa zmenilo na pomalé ulepené putovanie, na ktorom konci v podstate nikdy nečakalo sklamanie. Pretože aj keď Meira nedosiahla výraznejšie politické úspechy, jej pátranie väčšinou skončilo dobre, pretože sa tam vždy ukázal niekto, kto jej veľkoryso pomohol. Výborné, ak máte dôveru v ľudí. Avšak ako forma vyriešenia naozaj závažných problémov v deji? Prenechajme podobné postupy radšej rozprávkam.

Ice Like Fire má ten istý problém ako mnohé druhé pokračovania známych trilógií – kvalitatívne sa ani len nepribližuje predchádzajúcemu príbehu. Prvých niekoľko kapitol je plných emócií, zaujímavých úvah a vystupujú v nich postavy, ktoré síce nie sú dokonalé, ale snažia sa niekam posunúť a zlepšiť svoj život. Potom akoby Saru uniesli mimozemšťania a na jej miesto dosadili nie veľmi vydarený klon, ktorý napísal väčšinu knihu.

Prostredie je fascinujúce a jej ste takisto. Vytvoriť osem samostatných kráľovstiev, v ktorom by sa líšili nielen ľudia, ale aj kultúra, je náročné. Ale približovať ich čitateľom v slede jedno za druhým, pričom prestávkou medzi jednotlivými opismi je len viac opisov nekonečného cestovania a následného hľadania odpovedí, v ktorom hlavnej hrdinke vždy niekto ochotne pomôže bez toho, aby za to niečo chcel a bez toho, aby sa pri tom niečo závažne pokazilo? Nie, takto sa to vážne nerobí. Kniha v mojich očiach získava prívlastok vatoidná, nakoľko bola len vyplnením priestoru medzi epickým začiatkom a snáď epickým vyvrcholením.

Na ilustráciu – niečo vzrušujúce sa stalo na začiatku knihy, myslím, že to bolo maximálne okolo strany 70, ale dosť možno aj skôr. Ďalšia udalosť, ktorá výrazne ovplyvnila dej, sa stala až niekde po strane 360. Kniha mala dokopy 501 strán. Myslím, že viac k tomu dodávať nemusím.