Zbytočné plytvanie potenciálom | The Cruel Prince

Autor: Holly Black
Názov: The Cruel Prince (slov. Krutý princ)
Séria: The Folk of the Air (slov. Férska sága)
Diel: prvý
Slovenské alebo české vydanie: v slovenčine Slovart, v češtine CooBoo
Hodnotenie na GR: 4.4

Jude was seven years old when her parents were murdered and she and her two sisters were stolen away to live in the treacherous High Court of Faerie. Ten years later, Jude wants nothing more than to belong there, despite her mortality. But many of the fey despise humans. Especially Prince Cardan, the youngest and wickedest son of the High King.
To win a place at the Court, she must defy him–and face the consequences.
In doing so, she becomes embroiled in palace intrigues and deceptions, discovering her own capacity for bloodshed. But as civil war threatens to drown the Courts of Faerie in violence, Jude will need to risk her life in a dangerous alliance to save her sisters, and Faerie itself.

“There’s always something left to lose.” 

Holly Black je úspešná americká autorka, ktorá sa, hlavne u nás, najviac preslávila ako autorka detskej série Kronika rodu Spiderwickovcov, ktorá sa dočkala aj filmového spracovania. Okrem toho je autorkou série Magistérium a ďalších samostatných kníh a sérií, z ktorých mnohé vyšli v českom alebo slovenskom preklade. Jej knihy takisto získali mnohé ocenenia. The Cruel Prince je prvou knihou jej najnovšej trilógie odohrávajúcej sa v tajomnom svete fae.

Táto kniha má potenciál. To je jasné už od prvej vety. Trojica hlavných hrdiniek príde dosť krvavým spôsobom o rodičov a aby toho nebolo málo, vrah ich unesie do svojho sídla vo svete fae, kde ich vychováva ako svoje deti. Jude je jednou z troch dievčat a za desať rokov v tomto nebezpečnom svete sa mnohému naučila.

Mňa osobne veľmi fascinovali prvé kapitoly, v ktorých Holly Black rozvíjala najmä mnohotvárny strach. Jude ako smrteľníčka vlastne mala strach zo všetkého. Z muža, ktorý ju vychoval, no zároveň jej aj zabil rodičov, a ona sa ho postupom času naučila milovať. Desili ju aj fae, s ktorými bola nútená žiť, no napriek tomu si chcela zaslúžiť ich rešpekt.

Dalo by sa teda povedať, že táto série má základ v kontrastoch a to je jednoznačne zaujímavé a získalo si to moju pozornosť. Pretože nešlo len o tému strachu, ale aj o odvahu a o prekonávanie prekážok. Jude sa snažila nedovoliť strachu, aby ju položil na kolená. Odmietala skloniť hlavu. Jej sestra Taryn, v skutočnosti jej dvojča, však radšej sklonila hlavu a dovolila ostatným, aby si s ňou robili čo chceli, aj keby to malo znamenať, že bude musieť svoju sestru zradiť.

Čo sa teda týka zložitých rodinných vzťahov a vzťahov vo všeobecnosti, Holly si dala záležať. Pretože väčšina postáv tu mala skôr taký love-hate vzťah, čo je na jednej strane zaujímavé, no na tej druhej otravné, keď to nie je spracované takým tým správnym spôsobom. Začiatok knihy však naznačoval, že sa mám na čo tešiť.

Kapitoly síce boli skôr také úvodné, ale to mi až tak neprekážalo. Keď sa to však nemenilo ani v ústrednej časti rozprávania, začala som si uvedomovať, že táto kniha nebude až taká skvelá, ako sa zdá. Namiesto odštartovania zápletky, ktorú sľubovala anotácia, som len sledovala, ako Jude šikanovali, ako ju všetci opúšťali a snažili sa ju odradiť od jej najväčšieho sna a tým bolo stať sa rytierom a dokázať všetkým fae, že aj ako smrteľníčka za niečo stojí.

“Yes, they frighten me, but I have always been scared, since the day I got here. I was raised by the man who murdered my parents, reared in a land of monsters. I live with that fear, let it settle into my bone, and ignore it. If I didn’t pretend not to be scared, I would hide under my owl-down coverlets in Madoc’s estate forever.”

V prostrednej časti Jude prestala pôsobiť ako zaujímavá hrdinka a stala sa z nej otravná a naivná trúba, ktorá nielenže dovolila ostatným aby si s ňou robili čo sa im zachce, ale navyše sa správala, akoby v prítomnosti fae strávila tak nanajvýš päť minút. Pritom prvé kapitoly strávila tým, že ma presviedčala o tom, ako veľmi dobre ich za tých desať rokov spoznala, ako vie, ako sa im nedá veriť, ako klamú, ničia a ubližujú, akí sú mocní a ďalšie iné prívlastky, na ktoré zabudla v momente, keď jej jeden z fae pred nosom začal mávať splnením jej sna.

Nie je nijakým prekvapením, že napriek všetkému po tejto ponuke skočila ako hladná levica po antilope. Naivné, nepremyslené a otravné a navyše sa takto správala postava, o ktorej sa mi autorka od začiatku snažila nahovoriť, že má hlavu na správnom mieste.

Odhliadnuc od totálnej naivity hlavnej hrdinky, jej otravnosti a až príliš častým slintaním nad krásou muža, ktorý mal byť jej najhorším nepriateľom, sa toho v ústrednej časti knihy veľa nedialo. Len kapitoly, v ktorých sa opakoval ten istý scenár.

Keď napokon prišla zlomová časť príbehu a krv začala tiecť potokom, takmer som plakala od šťastia. A potom sa konečne začala odvíjať tá zápletka, ktorú mi sľubovala anotácia. Škoda, že to bolo až v poslednej tretine knihy. Takže Jude plánovala, intrigovala a právala sa ako pani všetkého tvorstva a popritom ešte stihla hádzať očkom po tom nenávidenom mužovi, ktorý ju tak veľmi priťahoval. To všetko stihla v priebehu niekoľkých krátkych kapitol, takže Jude je vlastne superžena aj napriek tomu, že je len obyčajným smrteľníkom. Takže misia splnená, Jude, skutočne si taká dobrá ako fae v tvojom okolí. 

The Cruel Prince nebol kompletne zlým príbehom, ale keby Holly Black využila potenciál, ktorý sa jej ponúkal, mohla som práve písať recenziu na výbornú knihu. Lenže to by táto kniha musela byť menej melodramatická a nie až tak veľmi zameraná na všetky tie emocionálne-nereálne tínedžerské drísty a viac sa mala venovať fantastickému svetu, ktorý mal potenciál posadiť ma na zadok.

Nuž hej, túto knihu by som milovala. Teraz som skôr len otrávená tým, že aj tých niekoľko schopne vyzerajúcich námetov do prachu zabudnutia zadupala hlavná hrdinka, z ktorej sa nakoniec vykľula manipulatívna otravná sliepka, ktorá viac ako osud nejakého sveta alebo čohokoľvek iného riešila, koho bude musieť zradiť, aby konečne dosiahla rytiersky stav.

Paradoxne pre mňa najfascinujúcejšou postavou kvôli tomu ostal princ Cardan, ktorý bol taký ten zakomplexovaný a deprimovaný skoro záporák, čo si svoje mindráky rieši na ostatných, ale na druhej strane je otvorený najväčšej zmene a zvyčajne dokáže, že on je vlastne tou jedinou kladnou postavou v celom príbehu. Čo je takmer až smutné.