Tento
rok som sa takisto vybrala na Bibliotéku. Ale tento rok som sa nevybrala len
ako návštevník a potenciálny zákazník, ale aj ako predajca. Jeden celý deň
som prechádzala medzi stolmi s vystavenými knihami a odpovedala ľuďom
na otázky, ktoré ma vlastne inšpirovali k tomu, aby som napísala trošku
iný článok – akési postrehy nádejného predajcu kníh...
Ľudia nerozumejú konceptu vydavateľstiev
Už predtým
som si niekoľkokrát všimla, že niektorí ľudia nerozumejú tomu, že na Slovensku
(a nielen tam) jestvuje viac ako jedno vydavateľstvo a každé z nich väčšinou
vydáva iné knihy, iných spisovateľov a niekedy sa aj inak prezentuje. Ale
je zábavné, keď si takto prechádzate pomedzi stoly, kontrolujete, že do konca naozaj
ostáva ešte viac ako šesť hodín a tu sa vás táto milá staršia pani spýta,
kde máte položeného toho nového Banáša. Hneď v tom momente som vedela, že
to u nás v stánku nenájde a to isté som jej aj povedala a následne
jej vysvetlila, že na Bibliotéke sú rôzne stánky s rôznymi vydavateľstvami
a ona musí nájsť to jedno konkrétne. Pozerala sa na mňa a vyzerala,
že to snáď aj pochopila, ale nakoniec to zakončila vetou: „Ale ako je možné, že
tú knihu nemáte, veď teraz nedávno ešte len vyšla. Nemôže byť vypredaná!“ Návod
na to, čo odpovedať v tomto prípade síce nemám, ale beriem to tak, že v živote
je nutné sa aj zabávať a táto pani sa nie vlastným pričinením stala
zdrojom môjho úsmevu.
„Neviem, ako sa tá kniha volá ani kto ju napísal,
ale chcem ju“
Myslím, že
toto je dosť známe a určite ste o tom už počuli. Mne raz jedna
kamarátka, ktorá kedysi pracovala v kníhkupectve, rozprávala o niečom
podobnom. Ako raz (teda, určite sa to stalo viackrát) prišla táto pani a chcela
zelenú knihu, ktorá bola pred týždňom položená na tamtom stole. Po dlhom
pátraní nakoniec zistila, že tá kniha nebola ani zelená a nikdy na tom
stole neležala, ale hlavné je, že sa tá kniha nakoniec nájde. Netušila som
však, že sa niečo podobné stane aj mne. V prípade, že chce niekto kúpiť
knihu, o ktorej ani nevie ako sa volá a kto ju napísal a nevie vlastne
ani len toľko, že o čom vlastne je... nuž, taká kniha sa hľadá veľmi
ťažko, to vám poviem. Najlepšia reakcia je odporučiť danej osobne nejakú inú
knihu, ktorá by zapadla do ich vkusu, pretože som si istá, že v prípade,
keď neviete čo hľadáte, ako sa to volá, ako to vyzerá alebo o čom to je...
takú knihu by nenašiel asi ani sám Sherlock.
„Toto je novinka? Veď ju mám doma už od
júna!“
Toto sa síce
neodohralo na Bibliotéke, ale spomenula som si na to a povedala som si, že
je to celkom zábavná historka. (Ak vás to zaujíma, stalo sa to počať Dní Vianoc
v Inchebe.) Prišiel za mnou manželský pár a hľadali jednu knihu. Našťastie
v tomto prípade vedeli autora a vedeli, že chcú jeho najnovšiu knihu
a o tej som vedela, kde presne sa nachádza. Avšak po tom, ako sme
prišli k danému pultu a vložila som im knihu do rúk, mi zhrozene
povedali, že túto už dávno majú doma. Podľa ich slov „už od júna“, pričom vtedy
bol december. Bez ohľadu na to, ako veľmi som sa im to snažila vysvetliť, oni
trvali na svojom a odišli bez knihy, po ktorú tam vlastne prišli. Len by
ma zaujímalo, ako sa k nej dostali tak skoro, keď v tom čase
pravdepodobne ešte ani nebola v tej podobe, v ktorej sa neskôr v decembri
predávala (vyšla totiž len ten konkrétny týždeň, keď si ju prišli kúpiť). Čo
už, snažila som sa.
„Nezaujíma ma o čom to je, ale je to
lacné a chcem to!“
Vždy som si
myslela, že niektoré knihy sú odsúdené navždy byť vo výpredajoch, pretože sa nenájde
nikto, kto by si ich chcel kúpiť. Mýlila som sa. Bibliotéka je skvelý spôsob,
ako vyprázdniť sklady a predať aj tie najstaršie nepredajné kúsky. Prečo?
Pretože ak je to lacné, je ľuďom väčšinou úplne jedno, o čom to je, hlavne
že za to veľa nebudú platiť a ak by sa im to náhodu aj nepáčilo, však to
vždy môžu niekomu darovať. Podobne postupujú aj deťúrence, ktorých bolo na
Biliotéke neúrekom, lebo sa pani učiteľky asi rozhodli, že je jednoduchšie
vypustiť celý ročník uvrieskaných nevychovaných druháčikov na nič netušiacich
predajcov kníh, aby si ony mohli užiť ničím nerušenú šálku kávy. Nuž, ďakujem
pekne. Tieto detičky väčšinou majú obmedzené zdroje a tým pádom kupujú
veľmi lacné knihy – alebo nič. A potom za vami príde taký maličký nesmelý
chlapček a pýta sa vás, či nemáte niečo za euro a keď ho vidíte, ako tam
žmolí tie svoje centíky, nemáte to srdce povedať mu, že asi nie, tak ho
neurčito pošlete k stolu, o ktorom viete, že na ňom ležia zlacnené knihy,
aby niečo skúsil pohľadať. Nuž, možno to zo mňa robí bezcharakternú beštiu, ale
tak aspoň sa mohol na vlastné oči presvedčiť, že sme tam také knihy nemali.
„Chcem túto knihu, ale v preklade. Kde
ju máte?“
Čítanie
anglických kníh sa každým rokom rozmáha, a preto sa nemôže nikto čudovať,
že na to reagujú aj kníhkupectvá a vydavatelia, keď ich zaradia do svojej
ponuky a dokonca ich aj dovlečú na Bibliotéku. Anglické knihy boli na
opačnom konci stánku, než kde som stála ja, a preto som sa pri nich príliš
nezdržiavala. No keď som sa už išla prejsť, zastavila ma náhodne jedna slečna,
ktorá v ruke držala jednu veľmi farebnú knihu, o ktorej absolútne netuším,
ako sa volala. Volajte ma sklerotik, ale toto si človek vážne niekedy
nezapamätá. Mávala mi tak tou knihou pred očami, až som sa obávala, že na zemi
skončia moje okuliare, a domáhala sa odpovede, že kde máme položený
preklad tej knihy. Na čo som jej musela prácne vysvetľovať, že nie, vážne
nemáme preklady ku všetkým knihám na tom stole a to, že sú medzi
anglickými knihami ešte neznamená, že ju vôbec niekto na Slovensku už preložil.
Obávam sa, že ma svojim pohľadom prekliala až do piateho pokolenia, ale takisto
sa obávam, že som s tým ochotná žiť.
Napriek všetkému sa knihy opäť čítajú
Po desiatich
hodinách na nohách a v nesprávnych topánkach som si myslela, že mi
chodidlá budú musieť amputovať, pretože nejestvovala šanca, že by som ich bola
schopná ešte niekedy používať. Ale napriek tomu som z toho všetkého mala
dobrý pocit. Prečo? Pretože sa tam v tom stánku, a nielen v tom konkrétnom
stánku, motalo naozaj veľa ľudí. Niektorí pre to, aby si kúpili niečo lacnejšie,
iní boli zase len zvedaví a v prípade učiteliek a škôl to bol
asi spôsob, ako sa aspoň jeden deň nezblázniť z učenia. A mne z tých
ľudí totálne bzučí v hlave. Avšak pri pohľade na tie deťúrence, ktoré mi
často siahali tak do pása (a to sa považujem za veľmi nízkeho človeka), ako
chodia pomedzi stoly, prezerajú si tie knihy a dokonca s nimi kráčajú
k pokladni, som si povedala, že to za to stojí. Pretože ma to vážne
potešilo. To, ako si deti vyberali tie knihy a dokonca nielen pre seba! Aj
pre mladších alebo starších súrodencov, jedno dievčatko dokonca hľadalo knihu,
z ktorej by mohlo čítať malému bračekovi. To bol úplne rozkošný moment,
pri ktorom som sa takmer roztopila. A potom som si povedala – kašlať tie
boľavé nohy a moje nervy a migrénu a všetko ostatné. Keď sa
knihy vracajú aj do tých najmladších generácií... stojí to za to.
Boli ste aj vy tento rok na Bibliotéke? Aké
boli vaše skúsenosti?
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára