Utekanie pred/za láskou | Parstelvan - Pečať

Autor: Silvia Zeumerová

Názov: Parstelvan – Pečať
Séria: Parstelvan
Diel: prvý
Slovenské alebo české vydanie: Lindeni, 2018 (SR)
Hodnotenie na GR: 4.5

Parou stelie vánok krajinu zvanú Parstelvan, v ktorej sa snúbi láska i moc. Tá vyhnala Branara z rodného kráľovstva a zaviala ho do Podhoria, kde si padnú s Darnáliou do oka. Branara však ťaží na srdci tajomstvo. Aby očistil seba a zmyl hanbu z rodného mena, musí objaviť stratenú Darnovskú pečať. Tá spolu s mapou z Podnobrežia udržiava mier v krajine a pomáha kráľovnej vládnuť rozumne a spravodlivo.
No v boji proti intrigám a moci si nepomôže sám. Branarovo srdce, dávno sľúbené Darnálii, zahorí láskou k lesnej víle. Aby Darnália preukázala pravosť svojich citov, podstúpi cestu za záhadnými bojovníkmi na dne jazera, kde ju môže postretnúť ostrie meča i šíp lásky. 
Poetický príbeh o sile lásky, ktorá obstojí nielen v boji s mečmi, ale aj v súboji sŕdc. Lyrická fantasy z pera slovenskej autorky je vyznaním lásky, ktoré si potrebujete prečítať.

„To zamilovanosť spôsobuje, že nevidíme nedostatky toho druhého. Láska nám pomáha, aby sme ich vedeli prijať a rešpektovať.“

Silvia Zeumerová je debutujúca slovenská spisovateľka. Na prezentáciu svojej knihy zvolila o čosi nevšednejšiu cestu, nakoľko už pred niekoľkými rokmi bolo natočená upútavka, ktorá sa tak zapáčila redaktorovi, že si sám vypýtal jej rukopis. Cesta ku knihe bola síce o čosi náročnejšia a dlhšia, avšak možno aj vďaka nej môžeme v rukách konečne držať jej prvú a snáď nie aj poslednú knihu.

Každú knihu čítame s istým zámerom, hoci niekedy radi tvrdíme, že nemáme žiadne očakávania a v podstate tá kniha môže byť akákoľvek, ale nás vďaka nulovým očakávaniam nemôže sklamať. Nemyslím si, že je to celkom pravda, lebo akosi podvedome si tak či tak utváram akýsi obraz toho, čo na mňa čaká. To sa mi stalo aj pri tejto knihe – napriek očividnému som očakávala epickú fantasy plnú dobrodružstva. A to som aj dostala. Len to bolo dobrodružstvo trochu iného rozmeru.

Parstelvan je magický svet voľne inšpirovaný tým naším, hoci skôr jeho stredovekou minulosťou, v ktorej si hrdo vykračovali čestní rytieri, oháňali sa mečmi a ľudia žili síce často skromnejšími, no občas aj šťastnejšími životmi. Avšak v tomto svete nežijú len smrteľníci, ale je aj domovom ďalších magických národov. Ukryté v lesoch prežívajú víly, majú svoje vlastné spoločenstvo a sú to jemné a milé stvorenia, pre ktoré je láska všetkým. Okrem nich sú tu však aj záhadní ľudia žijúci na dne jazera, ktorí sú veľmi tichí a vážni, no o to lepší bojovníci.

Tieto tri na prvý pohľad rozdielne svet sú však prepojené ešte čímsi (teda, okrem toho, že náhodou žijú vlastne zhruba na tom istom území) a tým je akási mocná pečať, o ktorej kadekto rozpráva, avšak nikto o nej nevie povedať nič určité. No a potom je tu ešte záhadnejšia mapa, ktorú nevidel už vôbec nikto.

V tomto prostredí žijú aj hlavní hrdinovia Branar a Darnália. Obaja mladí ľudia pochádzajú z iných pomerov a stretnú sa naozaj vďaka náhode. Branar je po smrti otca vyhnaný z domova a môže sa vrátiť až vtedy, keď bude vedieť dokázať svoju nevinu. Čo je podľa mňa postavené tak trochu na hlavu, ale kto som ja, aby som kritizovala rozhodnutia kráľovnej a jej zákony. Darnália je dedinské dievča, ktoré má úspech u mužov, hoci niekedy si to ani sama neuvedomuje.

Je pravda, že vďaka Branarovi a tomu, ako sa vlastne priplietol Darnálii do cesty, som nejako podvedome čakala rozvinutie dobrodružnej línie. A vlastne sa ta aj stalo. Nemôžem povedať, že by dej stále celý čas na jednom mieste bez toho, aby postavy urobili čo i len jediný krok. Ale akcie ako takej som sa nedočkala. Tu niekde som si uvedomila svoju chybu – že som od knihy očakávala niečo iné, než čo mi mohla ponúknuť. Ale to nie je zlé, možno práve naopak, je to o to lepšie. Pretože táto kniha má byť predovšetkým o láske a hlavne o tom, čo sú dvaja mladí ľudia ochotní pre ňu urobiť.

„Buď šťastná – to sa ti povie. Ako mám byť šťastná? Aj na to máš jednoduchú radu?“

„Mám.“

„Vážne?“

„A naozaj je jednoduchá. Len ľuďom sa nikdy nepáčila.“

„Prečo?“

„Pretože – ako som zistil – pod šťastím si zvyčajne predstavujú hojnosť. Tak nech si želajú hojnosť, nie šťastie.“

Na stránkach som tak mala možnosť sledovať miestami trošku rozprávkový príbeh opísaný lyrickým spôsobom, v ktorom mi občas nevšedným spôsobom boli ponúknuté úplne maličkostí, aké si občas všímajú len umelci – čo nie je vlastne ďaleko od pravdy, nakoľko som sa dozvedela, že autorka sa venuje aj maľovaniu.

V deji, v ktorom mali postavy predovšetkým priestor rásť, som sledovala, ako občas až príliš rýchlo zahoreli citmi, akoby boli len neskúsenými deťmi. A možno nimi naozaj boli a na poslednej strane som mala možnosť vidieť ich dospelé ja. Pretože tam sa naplno prejavila pravá podstata a sila ich pocitov.

Hoci teda táto kniha nebola akčná v zmysle veľkých krvavých bitiek, stále mi mala čo ponúknuť, či už to boli zamyslenia alebo pocity alebo príbehy v príbehoch, ktoré mali na úlohu predovšetkým dovoliť postavám vyvíjať sa. Najväčším nedostatkom knihy tak v mojich očiach ostávajú len občas zvláštne napísané dialógy. Niekedy boli nádherne historické, plné pátosu a takej typickej slovenskej ľubozvučnosti. No miestami skĺzavali do akéhosi slangu, ktorý na mňa občas pôsobil až príliš moderne.

Parstelvan – Pečať je plnou mierou tou lyrickou fantasy, ktorú mi sľubuje úsporná anotácia na zadnej strane prebalu knihy. Vďaka magickým bytostiam a celkovému vystavaniu deja občas príbeh pôsobí takmer ako rozprávka vystrihnutá z ľudovej slovesnosti, čo je pre mňa na jednej strane nesmierne blízke a na tej druhej sympatické. Hoci má kniha istú dobrodružnú líniu spojenú s odhaľovaním pravdy, Branar ju hľadá občas až príliš pasívne (teda, skôr vôbec), čo ma za následok, že v deji nevzniklo veľa priestoru pre bojové scény.

Čo je v konečnom dôsledku možno aj dobre. Vďaka tomu ostáva dejová línia jednoduchšia a v mnohých ohľadoch priamočiarejšia, čo je pre túto knihu rozhodne plusom. Pretože na tomto príbehu je nádherné čosi iné – všetky tie opisné časti, keď mi autorka hovorí o prírode, o láske, o kráse alebo o vílach a opisuje mi aj detaily, ktoré by som inak s radosťou prehliadla. To všetko preto, aby mohla o čosi viac vyniknúť lyrická podstata, na pozadí ktorej dvaja mladí ľudia rastú spolu so svojimi citmi, striedavo milujú i pochybujú, aby na konci mohli stáť jeden vedľa druhého nie ako deti premenlivé vo svojej náklonnosti, ale ako dvaja dospelí ľudia schopní obetovať sa a odpustiť.

V tom tkvie sila tejto knihy, hoci občas zaškrípe hlavne v dialógoch, ktoré sem-tam pôsobia až príliš moderne. Avšak to je maličkosť, s ktorou sa dá do budúcnosti pracovať. Parstelvan – Pečať teda nie je tou epickou hrdinskou fantasy, ktorú som si predstavovala. Miesto toho som však dostala silný lyricky ladený debut, ktorý mi, okrem iného, pripomenul, prečo tak milujem rozprávky a ľudovú slovesnosť.

Za poskytnutie knihy na recenziu

veľmi pekne ďakujem spoločnosti Albatros Media.

Knihu si môžete kúpiť TU.

Tu si môžete pozrieť upútavku,

o ktorej som písala v úvode: