Minirecenzie #10: 2x fantasy novinky

Držať niekedy krok s čerstvými novinkami je pre mňa náročné, nakoľko väčšinou nechávam knihám nejaký čas, aby sa ukázalo, či stoja za moju pozornosť – ale skôr to len skúšam ako spôsob prirodzenej selekcie toho, čo budem alebo nebudem čítať. Ale vďaka istej zvedavosti v otázke noviniek sa mi občas do rúk dostanú aj zaujímavejšie kúsky...

 

 

Susanna Clarke – Piranesi

Kľúčové slová: Dom s mnohými izbami. Trinásť kostier. Klamstvá v klamstvách.

Tie správy ma naplno zahltili niekedy v lete – autorka veľkolepého románu Jonathan Strange & pán Norrell po nejakých pätnástich rokoch prichádza s ďalšou knihou. Tá je nielenže neporovnateľne kratšia, ale navyše poriadne záhadná, vraj niečo medzi Millerovej Kirké a Gaimanovým Oceánom na konci ulice. Ako fanúšik oboch som bola zvedavá, akože má vyzerať ich spoločné dieťa – a či bude niečím pripomínať knihu Piranesi.

O tejto knihe sa dá všeličo zistiť, no je tak trochu tajomná, pretože na jednej strane sa tvári ako moderné spracovanie mytológie, lenže na tej druhej som nikdy nenarazila na bytosť alebo osobu, ktorá sa by sa volala Piranesi. V tomto bode ale perfektne posúžil internet, pretože som po zadaní názvu tejto knihy nenašla odkaz na autorku, ale na životopis talianskeho architekta Giambattista Piranesiho, autora vymysleného žalára, ktorý v istom zmysle vyzerá ako labyrint, a to je presne tá paralela, ktorú musíte poznať pred začatím čítania – pretože Piranesi neodkazuje na osobu, ale na miesto, kde sa dej odohráva. Rozprávač príbehu, ktorého jeho priateľ prezýva Piranesi, hoci on sám si nespomína, že by sa tak niekedy volal, totiž žije v obrovskom dome s nekonečným počtom rôznych miestností, kde v niektorých sú sochy, no a v iných je neustále stúpajúca a klesajúca voda.

Tiež je tu trinásť kostlivcov, sám Piranesi a jeho priateľ, ktorého volá Ten druhý, no a potom záhadná šestnásta osoba, o ktorej sa Piranesi najskôr domnieva, že je to ten, kto príde do domu bývať po ňom, ale neskôr sa ukáže, že to nie je celkom pravda. Šestnástka vraj prichádza, aby zabila Toho druhého – ale podľa iného zdroja Šestnástka prichádza pomôcť Piranesimu. Pátranie po pravde ma tak zamestnalo, že som s radosťou otáčala stránky. Toto je úplne iná kniha, až som takmer neverila, že ju napísala Susanna Clarke. Je to plné fantázie, je to krásne metaforické, magické a naozaj to miestami pôsobí ako prerozprávanie niektorého starobylého mýtu. Takže v isto zmysle je to vlastne ako dieťa Kirké a Oceánu na konci ulice – hoci len v istom zmysle, pretože rovnako ako v Kirké, aj tu sú opisované rôzne magické rituály, a zase rovnako ako v Oceáne, aj tu som mohla veriť, že je všetko možné, dokonca aj to, aby v niektorej miestnosti uprostred domu práve boli mohutné záplavy. Je to jedinečná a krásne napísaná kniha a ja som tak trochu stratila slová, ktorými by som ju mohla opísať.

 

Tracy Deonn – Legendborn (Legendborn #1)

Kľúčové slová: Artušovská legenda. Prepracovaný magický systém. Tajomstvá v tajomstvách.

Vždy sa objavujú rôzne prerozprávania Artušovskej legendy. Niektoré sú viac klasické, iné o čosi inovatívnejšie, ale majú spoločné jedno – vždy sa o nich chvíľu intenzívne rozpráva a potom ich hviezda veľmi rýchlo vyhasne, pričom vlastne asi nikto netuší, prečo sa to deje. (Pretože niektoré tie spracovania nie sú až také márne.) Tento rok sa objavilo ďalšie z nich a na zahraničných bookstsagramoch sa za knihu Legendborn intenzívne lobovalo. Aj keď z iných dôvodov, než pre ktoré by som knihu odporučila ja.

Príbeh asi poznáte všetci – hlavná hrdinka prišla o matku za záhadných okolností a aby zabudla na svoju bolesť, rozhodne sa odísť z domu, aby sa stala súčasťou prípravného programu pre superintelignenté decká. No tu sa stane svedkom ďalšej divnej udalosti – a keď na ňu použijú mágiu, aby zabudla, ona si aj naďalej pamätá. Osobne si teda nemyslím, že by sa táto kniha v otázke príbehu nejako extrémne blysla v záplave všetkých otrepaných ya fantasy kníh. O knihe sa však intenzívne začalo hovoriť v čase, keď bol takmer celý svet nervózny z ďalšej vlny protestov, a tak túto knihu začali odporúčať vo veľkom, ako ten dokonalý príklad politicky korektnej knihy, v ktorej sa hovorí o všetkom, o čom sa v tomto druhu knihy skrátka musí hovoriť – o utláčaní kvôli rase, farbe pleti, sexuálnej orientácii a dokonca aj náboženstvu. Je to o nadväzovaní kontaktu s koreňmi, o kultúrnom utláčaní a skrátka tam autorka zabŕdla asi vôbec do všetkých tém, na ktoré si momentálne dokážete spomenúť.

Preto túto knihu tak veľmi odporúčajú, pretože je to, čo v súčasnej dusnej atmosfére potrebujete – ja osobne ale tvrdím, že autorka v mnohých smeroch až príliš tlačila na pílu a občas to preháňala v tom, ako veľmi sa chcela vyjadriť asi úplne ku všetkému a občas to skrátka bolo otravné. Smutné však je, že vám túto knihu málokto (ak vôbec niekto) odporučí z iného dôvodu. Pretože čo sa tých všetkých tých prísne politicky korektných tém, je kniha totálne priemerná. Ale v otázke prerozprávania Artušovskej legendy? V tomto smere má táto kniha jeden z najlepšie prepracovaných magických systémov, s akými som sa vo fantasy stretla. Autorka zobrala myšlienku Artušovskej legendy a vtesnala ju to súčasného sveta so všetkými nedostatkami, ktorými môže staré spoločenstvo bojovníkov s démonmi trpieť. Boli tu presne určené magické úrovne a ich pravidlá, presne určené postupy a fungovanie a dokonca si tu miesto našla aj takmer neznáma domorodá mágia. Čiže ako fantasy je táto kniha fakt výborná. Ako klasický príklad prísne politicky korektnej stredoškolskej drámy je to dosť slabé. Vo výsledku má ale táto séria nádej – pretože v nej autorka dokázala, že sa stále dá prísť s niečím fakt dobrým, čo dokáže pôsobiť originálne.

 

 

Chystáte sa čítať niektorú z týchto kníh?