O slovách, ktoré menia svet | Zlodejka kníh

Autor: Markus Zusak  
Názov: Zlodejka kníh 
Slovenské alebo české vydanie: Ikar, 2010 a 2014 (SR); Argo, 2009 a 2014 (ČR) 
Hodnotenie na GR: 4.35

Liesel Memingerová prichádza do nemeckého mestečka Molching, kde ju čakajú adoptívni rodičia. Postupne si zvyká na krik a výčitky novej mamy Rosy i na láskavosť nového ocka Hansa. Liesel si nachádza priateľov – aj toho najlepšieho, ktorý sa do nej zaľúbi. Zoznamuje sa so slovami, učí sa ich čítať i zapisovať. Počúva hudbu, ktorou jej ocko obveseľuje mestečko. A hoci by to od nej asi nik nečakal, kradne knihy.
Blíži sa koniec vojny, život je čoraz ťažší a Smrť, rozprávač strhujúceho príbehu Liesel Memingerovej, má čoraz viac práce. Jeho pohľad sprevádza čitateľov od prvej stránky po poslednú a prifarbuje ju melanchóliou i čiernym humorom.

„Myslím, že isté chvíle v živote ľudí predurčia ich osud, najmä v detstve.“

Tematika akejkoľvek vojny je vždy náročná na spracovanie, o to viac, ak ide o vojnu, ktorá sa skutočne odohrala. Všetko potom získava nový odtieň reálnosti. Inak to nebolo ani s touto knihou, v ktorej sa autor rozhodol trošku nevšedným spôsobom opísať príbeh, aké sa tradujú možno v mnohých rodinách. Pravdepodobne aj v jeho, keďže vychádzal zo spomienok vlastnej matky. Možno aj kvôli tomu človeku na viacerých miestach behá po chrbte mráz.

Rozprávačom príbehu nie je hlavná postava, ako sa to často stáva, ale samotná Smrť. Neslúži však na zvýšenie morbídnosti, ale ako nezaujatý pozorovateľ podáva všetky udalosti skrz svoj občas sarkastický pohľad. Ak vám spoločnosť robia väčšinou duše mŕtvych, asi sa naučíte nájsť v tomto poslaní aj niečo pozitívne. Alebo si to vytvoríte vlastnými poznámkami.

Zvláštne je, že príbeh občas nerozpráva úplne chronologicky. Na viacerých miestach odkazuje na vyvrcholenie celého príbehu a to, ako skončia niektoré postavy. Za normálnych okolností by sa to dalo považovať za zničenie celého príbehu, ale v tomto prípade to malo skôr opačný charakter.

Dodalo to rozprávaniu napätie a celý dej to posúvalo úplne iným smerom. Navyše to takým nepriamym spôsobom prispievalo k autentickosti príbehu, čo je pri knihe dejovo sa odohrávajúcej v čase vojny, mierne strašidelné. Už tak si od prvého slove uvedomujete tú hrozivú skutočnosť každej udalosti.

„Dokázal som sa len obrátiť k Liesel Meningerovej a povedať jej jedinú pravdu, ktorou som si naozaj istý. Povedal som ju zlodejke kníh a teraz ju hovorím vám.

Mátajú ma ľudia.“

Postavy boli v podstate obyčajní ľudia, ktorí sa museli vyrovnávať s tým, čo im ich skvelý vodca diktoval. My už vieme, ako skončil on i jeho ideály, ale tieto postavy len zo dňa na deň prežívali a nedokázali nazrieť do budúcnosti. Tvorili krásnu mozaiku ľudskosti i ľudskej zaslepenosti, ťažkých osudov i zdanlivo rýchlo vyhratých malých bojov.

A tu, v tomto prostredí, žila Liesel, hlavná hrdinka. Dievča ako každé iné, len s tou výnimkou, že prišla v podstate o všetko a všetkých a rozhodla sa krátiť si čas trošku netradičným spôsobom. Neviem, či je to vhodné hobby pre dospievajúce dievča, ale v tom vysvetlení bolo niečo fascinujúce.

Dôvody, prečo niekedy robíme niečo zlé, sú také dobré, až sa z nesprávnej veci stane správna. A Liesel slová v knihách nevnímala len ako prostriedky, vďaka ktorým sa mohla niečo dozvedieť, často to boli jej malí záchrancovia a verní priatelia. Svetlo v dobe temna. (A verila, že si ich môže zaslúžiť práve tak, že ich ukradne.)

Príbeh nie je akčným dobrodružstvom a nikdy tak ani pôsobiť nemal. Ide skôr o citlivo vyrozprávané svedectvo neľahkej doby. O obyčajných ľuďoch a ich starostiach, ktoré sú podané trošku neobvyklým spôsobom.

Namiesto krvavých bojov text prebúdzajú skôr tučne zvýraznené poznámky Smrťa, hoci aj tej vojny je tam neúrekom. Ako obrovský strašiak stojí postavám neustále za chrbtom a je príčinou ich hladovania, strachu i nešťastia.

Ale to len v bezpečí domovov, na uliciach sa všetci usmievajú a ovečkovsky prijímajú čokoľvek, čo im tlačia ostatní do hlavy. Niektorí sa dajú kúpiť a oklamať prísľubmi večnej slávy, iní si myslia svoje a nechcú s tým mať nič spoločné.

„Život sa menil, ako sa len dalo, a predsa sa museli tváriť, že je všetko po starom.“

Kniha je skutočne literárnym skvostom, ktorý sa právom radí ku klasike. Začiatok nás prekvapí prítomnosťou konca a jednotlivé epizódky nás posúvajú stále vpred po dejovej línii. Rodinnú tragédiu vystrieda džavot kamarátov, návštevy školy i prebudenie novej záľuby hlavnej hrdinky a jej adrenalínové zážitky.

Príbeh predstavuje ľudí, ktorí nič nemajú a aj s tým sa nejako dokážu rozdeliť. Ich neľahké osudy a často tragické konce. Ale predovšetkým je o sile slov, o tom, ako jediná veta dokáže zmeniť dejiny. Ako knihy spájajú ľudí a v krízových situáciách im dokážu prinavrátiť niečo zo stratenej nádeje. Je asi ťažké byť smutný, keď postava v knihe prežíva komické trampoty.

Od začiatku je jasné, ako to všetko skončí. Ale to nemení nič na fakte, že záver prekvapí svojou emocionalitou. Veľmi citlivo vyrozprávaný príbeh, ktorý vlastne nemal nádej na úplne šťastný koniec (aj keď každý považuje za šťastný koniec niečo iné).

Kniha nie je len o živote, je v nej život sám. A záverečné strany, či už plánovane alebo neplánovane, dokážu nielen privolať slzy, ale rozplakať. Pretože to, o čom príbeh je, je jasným dôkazom, že sa to všetko stalo.

Sila tohto príbehu spočíva v tom, že je skutočný. Možno sa nikdy neodohral, ale to mu na autentickosti neuberá. A len z toho človeka zamrazí.