Hudba, melanchólia a šialenstvo | Shadowsong

Autor: S. Jae-Jones

Názov: Shadowsong
Séria: Wintersong (čes. Liesl)
Diel: druhý
Slovenské alebo české vydanie: CooBoo, 2018 (ČR; 30. 11.)
Hodnotenie na GR: 3.77

Six months after the end of Wintersong, Liesl is working toward furthering both her brother’s and her own musical careers. Although she is determined to look forward and not behind, life in the world above is not as easy as Liesl had hoped. Her younger brother Josef is cold, distant, and withdrawn, while Liesl can’t forget the austere young man she left beneath the earth, and the music he inspired in her. 
When troubling signs arise that the barrier between worlds is crumbling, Liesl must return to the Underground to unravel the mystery of life, death, and the Goblin King—who he was, who he is, and who he will be. What will it take to break the old laws once and for all? What is the true meaning of sacrifice when the fate of the world—or the ones Liesl loves—is in her hands?

“Beware. It is not the wolves you need fear, but the sheep skins they wear.”

S. Jae-Jones je začínajúca autorka, ktorá, ako sama priznáva, nikdy neplánovala písať o sebe. No bez ohľadu na jej predsavzatia sú jej postavy inšpirované skutočnosťou a hlavná hrdinka jej prvej dilógie nielen autorkinou vášňou, ale najmä tým, ako sa správa a kým je. Liesl cestou do ríše goblinov všeličo objavila. Rovnako ako samotná autorka sama o sebe.

Gotické romány mali vždy problémy nájsť si svojich čitateľov. Aj preto, že sa líšia od akejsi zaužívanej šablóny toho, čo je moderné a obľúbené a viac ako ten hlavný prúd si vyhradili vlastnú cestičku, po ktorej sa aj tak kľukatia úplne iným smerom. To je prípad nielen knihy Wintersong a jej pokračovania, ale aj desiatok iných príbehov.

Všetkých tých nádherných i desivých a občas aj temných rozprávok a rozprávaní, ktoré nekladú dôraz na prežité, ale precítené. Shadowsong rozšírilo moje obzory vo vnímaní rôznych úrovní tohto príbehu. Liesl sa po odchode z krajiny pod zemou snaží opäť pevne ovládnuť svoj život, no nedarí sa jej. Čoraz viac si uvedomuje, čo všetko nechala za sebou a tie kusy jej vlastnej osobnosti, ktoré jej ostali, niekedy nestačia na to, aby dokázala plnohodnotne fungovať.

Teraz sa v nej usídlil akýsi smútok, nevyslovená bolesť, ale aj zmätok a temnota. Je pre ňu ťažké vysvetľovať to, ako sa cíti, pretože tomu sama nerozumie. Je obrazom desiatky podobne utrápených dievčat, čo spôsobuje, že je pre mňa ako čitateľku nesmierne sympatická. Iste, občas je sebecká a pobláznená, jej konanie sa sotva dá považovať za racionálne, ale napriek tomu sa perfektne hodí do rozprávania.

Jej osobnosť presne odráža temnotu a melanchóliu tejto knihy. S. Jae-Jones sa totiž rozhodla, že táto kniha bude oveľa pochmúrnejšia, než tá predchádzajúca. Poznačená srdca bôľom a lyrickosťou hudby sa odvíja v naozaj pomalom a nanajvýš uváženom tempe. Na dynamike nepridávajú ani ďalšie dve línie dopĺňajúce tú hlavnú, ktoré sú rozprávané z uhlu pohľadov iných postáv.

Josef, taký dôležitý pre Liesl, dostáva slovo, avšak nedá sa povedať, že by jeho výstupy dávali väčší zmysel než tie jeho sestry. No a tretia línia – o tej som váhala, kto ju vlastne rozpráva. Niekedy to bolo jednoduché určiť, inokedy náročnejšie. Identitu rozprávača si prenechám pre seba, ale jedno predsa len prezradím. Vďaka tomuto vedľajšiemu a akoby náhodnému príbehu som dokázala komplexnejšie pochopiť dej ako celok.

“Your music is a bridge. Play it, and we shall always be together. Play it, and I shall always remember. You. Life. What it means to love. For your music was the first and only thing in this world that kept me human, the first and last thing I give back to you.” 

Kulisy sa menili a prispôsobovali príbehu. Z plných koncertných sál a malomestských hostincov som sa presunula do ruchu veľkomesta, do zhonu a nakoniec do nádherných panstiev dýchajúcich tou vzácnou barokovou atmosférou. A rovnako ako v predchádzajúcej knihe, aj v tejto bola veľmi dôležitá hudba. Hoci opäť iným spôsobom.

Liesl a ani Josef po tom všetkom nedokážu hudbu vrátiť na to isté miesto vo svojich životoch, ktoré si držala predtým. Kvôli tomu do deja vstupuje aj istá beznádej. Z hľadiska deja je táto kniha chudobná, to je pravda. No napriek tomu som si užila každučké slovo, pretože ma viac a viac ponáralo do tej úžasnej atmosféry. Pretože o tom predovšetkým sú dvojčatá z tejto dilógie – o prežitom vneme.

Po celý čas som presne vedela, čo postavy prežívajú a prečo. Prežívala som to totiž s nimi. Každý odtienok zaváhania, každú pochybnosť, nešťastie i zúfalstvo, smútok, nenávisť a mnoho iného. Kniha bola preplnená pochmúrnosťou, ale aj istou nádejou, keď jednotlivé kúsky skladačky zapadli na svoje právoplatné miesto. Možno som pri tejto knihe nestrácala dych kvôli nekonečným bojovým sekvenciám a nesmiala som sa. Ale s istotou viem jedno. Tento nádherný melancholický a lyrický príbeh som naplno prežila až do posledného slova.

Shadowsong sa veľmi ponáša na svojho predchodcu Wintersong, a predsa by nemohol byť iná. Tam, kde S. Jae-Jones pôvodne len experimentovala s temnotou a primiešala ju do udalostí postupne, tam sa do nej v tejto knihe doslova ponorila. Pochmúrnosť a ponurosť doslova prýštili z jednotlivých slov. Vykresľovala nimi nielen atmosféru, ale robila z nich aj kulisy správania jednotlivých postáv.

Tie prešli dlhú cestu a zmenili sa, hoci v mene tohto vývinu ich najskôr bolo nutné rozbiť a neskôr znovu poskladať. Liesl sa v tomto prerode dostáva do popredných miesto, nakoľko je stále hlavnou hrdinkou a väčšinovou rozprávačkou. Ale aj dve ďalšie príbehové línie ukazujú vývoj iných postáv a úžasným spôsobom dopĺňajú hlavnú líniu. Obohacujú ju a ovplyvňujú spôsobmi, ktoré sú odhalené až v samotnom závere knihy.

Melanchóliu podčiarkuje aj prítomnosť hudby a niekedy jej horkej absencie. Prostredie a kulisy sú vyberané rovnako svedomito ako každé slovo a dotvárajú nielen atmosféru, ale hlavne pôžitok z čítania. Tú dotvára aj dotyk šialenstva a je náročnejšie určiť, čo je sen a čo skutočnosť. Hoci z akčného hľadiska sa v deji nedeje toľko zaujímavého, napätie neustále narastá a dynamika je zachovaná. Nuž a samotné vyvrcholenie knihy je rovnako horko-sladké ako celá kniha.

Túto knihu som si užila a vychutnala od prvého písmenka až po posledné. Naplno som precítila jej atmosféru a nevedela sa jej nabažiť. A hoci viem, že tento druh kníh baví len veľmi malé percento čitateľov, za seba hrdo prehlasujem, že takýchto kníh by mohlo byť aj viac.