Je správny len jeden názor?

Pôvodne som chcela opäť nabehnúť na svoj zvyčajný režim – čítať knihy a občas o nich napísať aj recenzie. Lenže nejako sa stalo, že je ešte len začiatok roka a ja už som uviazla v čitateľskej kríze, takže ma vo všeobecnosti žiadna kniha nebaví a každú jednu, do ktorej nakuknem, väčšinou aj rýchlo zatvorím. Preto čítam svoje obľúbené knihy, skladám puzzle, píšem diplomovku a premýšľam...

Teraz, začiatkom roka, veľa ľudí premýšľa o predchádzajúcom roku. Niektorí sme tak urobili ešte v starom roku, ale výsledok bol vo všeobecnosti dosť podobný – rôzne články, hitparády a rebríčky tých najhorších a najlepších kníh, ktoré sme za minulý rok čítali. Neviem ako vy, ale ja mám podobné články rada. Pretože sa vďaka tomu zoznámim aj s ďalšími názormi na knihy, ktoré som čítala.

Vždy ma fascinovalo, ako niekto vyslovene neznáša knihy, ktoré ja milujem a naopak. Tieto rozpory v názorov potom vytvárajú zaujímavé diskusie a to je vlastne aj dôvod, prečo som sa pred pár rokmi pustila do blogovania. Ako čitateľ sa totiž rada rozprávam s inými čitateľmi o prečítaných knihách. Vymieňame si nielen skúsenosti, ale mňa osobne aj baví niekedy obhajovať obľúbené knihy voči nenávistným komentárom. Je to niečo, čo ma baví a verím tomu, že sa nájdu aj iní ľudia, ktorí blogujú z toho istého dôvodu. Pretože si radi vymieňame skúsenosti a názory.

Ja napríklad niekedy rada čítam recenzie mojich obľúbených kníh v prípade, že sa niekomu nepáčili. Asi je to trochu masochistické, ale jednoducho je to niečo, čo robím rada. Čítam si recenziu a zamýšľam sa nad dôvodmi, ktoré mi niektorý čitateľ ponúkol a s príčinou toho, že sa mu daná kniha nepáčila.

To je vlastne to krásne na čítaní, nie? Že každému z nás sa páčia iné veci, iné žánre, iné postavy a vďaka tomu vznikajú aj iné názory a potom z toho vznikajú aj vášnivé debaty. Alebo rovno hádky, záleží na tom, na koho práve narazíte. Nuž, ale ja som sa vlastne nechcela zamýšľať nad tým, č ma viedlo k blogovoaniu – hoci je príjemné osviežiť si pamätať a zaspomínať si na začiatky, ktoré niekedy vyzerajú ako spomienky niekoho iného.

Ako som už spomínala, teraz som čítala veľa článkov o najlepších alebo najhorších knihách minulého roka z pohľadu tej či onej osoby. A niektoré názory ma... prekvapili. Nie tým, že by niekto nenávidel knihu, ktorú ja milujem (to som očakávala), ale tým, ako boli niektoré názory podané.

Skrátka, mnohí knihomoli pri knihách, ktoré sa im nepáčili, sa vyjadrovali v zmysle, že netušia, ako niekto tie knihy môže čítať a tým pádom urobia čokoľvek, aby tých, ktorí danú knihu ešte nečítali, od čítania odhovoria. Veľmi zložité, ja viem, ale zjednodušenie to funguje asi takto – mne sa nepáčila táto a táto kniha, a preto ju nesmiete čítať ani vy ostatní, pretože... dôvody alebo jednoducho preto, lebo proste... preto.

A vtedy som si pomyslela, že je to trošku hlúpe, predpokladať, že práve môj názor je ten správny a vy ostatní sa ním musíte riadiť. Pretože o tom to je, nie? Že iným ľuďom sa páčia iné veci. Teda, viem, že ja som tiež odhovárala ostatných od čítania kníh, ktoré ma extrémne sklamali alebo vyslovene rozčúlili, no neskôr som to vždy ľutovala, pretože som si spomenula, že recenzie vlastne nie sú ničím iným len spísaním osobných názorov.

Predsa ak by sme všetci písali objektívne recenzie, všetky by boli hrozne slniečkové a vyjadrovali by sa o knihách len pochvalne, teda, vlastne skôr neutrálne, kde by bolo skonštatované, že kniha bola napísaná a tým spĺňa všetky podmienky toho, aby bola dobrá. Čo je somarina. Ešte nikdy som totiž nevidela knihu, ktorá by sa páčila všetkým. Lebo to skrátka nie je možné. Človek, čo má rád upírov možno nikdy nepovie, že by si rád prečítal dobrú detektívku a ten, kto má rád klasické diela tej-ktorej literatúry sa možno oblúkom vyhne sci-fi. Nehorím, že to tak nutne musí byť, ale môže. A o to ide. O tie odlišné preferencie.

Preto ma zarazilo, že niekto v podstate vedome hovorí, že niečo také ako nárok na vlastný názor neexistuje a tým pádom jediný správny názor je ten, ktorý vám podsúvajú oni. Čo je z môjho pohľadu nielenže nesprávne, je to aj nesmierne samoľúbe. Predsa to, že ja neznášam nejakú knihu neznamená, že ju musia nenávidieť aj ostatní.

(Hoci si uvedomujem, že existuje celá skupina vyslovene potrhlých čitateľov, ktorí pokračujú v čítaní sérií, ktoré od začiatku neznášajú len preto, aby ostatným mohli napísať o tom, aká je tá séria hrozná, čo je nielen malicherné a zbytočné, ale ešte aj masochistické a nerozumiem tomu, prečo si títo ľudia takýmto spôsobom ubližujú a myslím, že ak by s tým zašli k psychiatrovi, odišli by možno aj s viac ako jednou diagnózou.)

A takéto postoje sa potom nutne niekde aj prejavujú, napríklad aj v recenziách. Dobre, teraz nebudem tvrdiť, že som nikdy neskritizovala nejakú knihu. Práveže skritizovala a k niektorým som bola vyslovene krutá, nakoľko ja som pomerne temperamentný človek (dobre, som tak trochu cholerik, ale je nás veľa) a ak ma niektorá kniha sklame alebo nahnevá, je to cítiť z toho, čo o nej napíšem. Čo je ale v poriadku, pretože zase na druhej strane je z recenzií aj jasne cítiť, keď sa mi kniha páči.

A keď sa mi páči aj nepáči, vždy sa snažím vysvetliť prečo. Prečo bola kniha výborná alebo prečo nebola, čo sa v nej podarilo a čo sa v nej nepodarilo. Hoci priznávam, že pri niektorých knihách je náročné nájsť niečo, čo by sa mi na nich páčilo okrem toho, že som sa zdarne prepracovala až k ich záveru.

Čo si niekto samozrejme môže vysvetliť tak, že sa ho snažím od knihy odradiť, čo nebýva môj zámer. Nikdy by som totiž nemohla predpokladať, že keď mne sa nejaká kniha nepáči, ostatní ju tiež budú nenávidieť. A tým pádom sa snažím v recenzii vyhýbať tvrdeniam ako „nečítajte to“, „radšej túto knihu rituálne spáľte“ alebo „ak vás toto neodradilo od odhodlania čítať tento brak, tak potom neviem, čo mám ešte urobiť“.

Nuž, ale myslím, že som sa trochu vzdialila od svojho pôvodného zámeru a skôr, ako sa v tom celom stratím, sa opýtam vás –

Čo si myslíte o podobne ladených vyjadreniach? 

Stretli ste sa už s niečím podobným? 

Alebo sami píšete podobné hodnotenia? 

Aký máte na to všetko názor?

(Na záver som sa rozhodla pridať ešte jeden dovetok. Ako som spomínala, rada si čítam odlišné názory. Napríklad pozitívne názory na knihy, ktoré sa mi nepáčili a naopak negatívne názory na moje obľúbené knihy. Nedávno som takto počúvala jedno video, v ktorom jeho autorka riešila aj knihu The Curel Prince. Tú som ja osobne nehodnotila až tak pozitívne a dostala odo mňa 3 hviezdičky z 5, čiastočne aj kvôli hlavnej hrdinke. A práve v tomto videu hovorila táto dievčinka o tom, že vlastne to je bolo zámerom autorky, vytvoriť nie veľmi obľúbeniahodnú postavu a rozprávača, na ktorého sa nedá spoľahnúť, pretože nikdy neviete, či vám práve hovorí pravdu. Tento názor mi napríklad ukázal úplne iný rozmer celej knihy a prinútil ma premýšľať. A o tomto som sa snažila aj písať, o tom, aké je úžasné mať rozdielny názory, pretože tak môžeme lepšie diskutovať a napríklad sa niekedy stane, že vďaka názoru niekoho iného prehodnotíte pohľad na knihu, ktorá sa vám predtým nepáčila/páčila a teraz už ju napríklad vnímate zase trochu inak. Ako napríklad ja inak vnímam knihu The Cruel Prince.)