Pohľad na sériu | Throne of Glass

“Libraries were full of ideas ― perhaps the most dangerous and powerful of all weapons.”

Snažiť sa vám predstaviť jednu nájomnú vrahyňu, ktorá nie je len vrahyňou, je tak trochu zbytočné, nakoľko tí, ktorí o nej nečítali, o nej aspoň minimálne počuli. A ak ste o nej ani nepočuli, začínam sa pýtať, pod ktorým kameňom sa momentálne nachádzate a prečo spod neho občas nevyleziete. Ale to už tak trochu odbieham.

Ešte cez leto som napísala recenziu na prvý diel tejto série, no potom som si povedala, že je to tak trochu zbytočné. V tejto sérii je šesť hlavných kníh, hrubá kvázi novela, ktorá je vlastne ďalším románom, a potom ešte aj zbierka poviedok, čo je dokopy osem kníh a neviem ako vám, ale mne sa skrátka nepáčilo pomyslenie, že by som o tom všetkom mala písať recenzie. Takže ma pokojne môžete nazvať lenivou, ja si to veľmi dobre uvedomujem .

Nakoniec som sa preto rozhodla urobiť takýto článok, kde by som sa tak trochu vyjadrila ku všetkému a zároveň ničomu a pripravila si pôdu pre prípadnú recenziu poslednej knihy, na ktorú sa intenzívne pripravujem, pretože nutne potrebujem vedieť, ako to všetko dopadne, respektíve, koľko svojich obľúbených postáv budem musieť oplakať, kým otočím poslednú stránku tej monštruóznej knihy.

Uvedomujem si, že v poslednom čase je populárne nielen túto autorku milovať, ale ju aj zatracovať. Nehovorím, že je to nesprávne. Pretože aj ja veľmi dobre vidím všetky tie prvky, ktoré by mohli niekomu prekážať. Pokúsim sa k niektorým vyjadriť, ale nakoľko neplánujem tento článok písať cez celú noc až do zajtra, asi to bude skôr také skromnejšie.

Určite ste si všimli, že každá ďalšia kniha v sérii bola o čosi hrubšia než tá predošlá, výnimku tvoria asi len prvé dve knihy, ktoré boli rovnako tenké (hlavne v porovnaní napríklad s knihou číslo päť), ale to vlastne nie je až také problém, nakoľko prvé dve knihy boli len úvodné. Autorka v nich načrtla obrysy nejakej väčšej dejovej línie, ktorej by sa chcela venovať. Tiež musíme brať do úvahy, že Trón zo skla je autorkinou prvotinou a kým sa vypísala a našla si štýl, ktorý jej vyhovoval, trvalo jej to aspoň tie prvé dve, možno aj tri, knihy.

Takisto jej zruba ten istý čas trvalo uvedomiť si, ktoré postavy budú dôležité a ktoré nie a hlavne, ako to vôbec všetko dať dokopy. Niektorí so mnou budete nesúhlasiť, ale niektoré časti hlavne prvých dvoch kníh boli občas vyplnené doslova vatou, keď sa Sarah nevedela rozhodnúť, ktorým smerom by sa chcela vlastne vydať, tak sa prechodne venovala niečomu menej dôležitému až nepodstatnému, aby zakryla, že ešte nevie, ako sa postavy dostanú z bodu A do bodu B bez toho, aby nakoniec skončili v bode D so zastávkami v ostatných písmenách abecedy.

Zlom nastal v knihe číslo tri, nakoľko z úvodu sme konečne prešli k niečomu dôležitejšiemu, teda k počiatočnej fáze jadra celej zápletky. Alebo skôr sa zápletka konečne začala nejakým spôsobom aj formovať a dokázala som povedať, že aha, toto je vlastne to, čo musí Selejna urobiť a dosiahnuť. V tejto knihe tiež boli predstavené všetky kľúčové postavy, hoci ešte nebolo úplne zjavné, na čo presne tie postavy budeme neskôr potrebovať.

V tejto knihe sa tiež ukázalo, že sa Sarah ako autorka posunula aspoň o jednu úroveň vyššie a začala mi ukazovať svoj talent. Ako autor je tak trochu hybrid, pretože dokáže napísať asi každý druh scény, avšak je už potom na rozhodnutí čitateľov, či tú scénu napíše aj dobre. Ale zase na druhej strane treba povedať, že pri písaní jednotlivých scén akoby rátala s tým, že jej knihy by mohli čítať rôzni čitatelia a snažila sa im dopriať rôznorodosť.

Venuje sa rovnakou mierou opisom, či už prostredia alebo pocitov, ale takisto nezabúda na epické opisy bojov, na vysvetľovanie a potom sú tu tie nešťastné romantické scény prechádzajúce do ľúbostných, ktoré sú tŕňov v oku toľkých čitateľov, lebo najskôr je ich málo a potom je ich zase veľa. Úprimne neviem, čo presne by niektorí čitatelia chceli a čo by ich urobilo šťastných a som aj rada, že nie som autorkou tejto série, aby som o tom musela premýšľať.

O čom premýšľať musím, je niekedy otázne a nie veľmi vhodne zvolené striedanie určitých scén hlavne na začiatku jednotlivých kníh – alebo inými slovami, prečo sú vždy na začiatku každej knihy nutné opisy a akcia príde až neskôr. Sarah asi pracuje podľa šablóny, ktorá však začala byť zjavná a tak trochu aj únavná. Nuž, každý máme zlozvyk.

Postupom kníh sa tiež ukazuje, že sa Sarah osvedčila ako celkom slušný stratég, čo sa prejavuje hlavne na tých šialených schémach, ktoré dokáže dať Selejna dohromady a ešte jej to všetko aj vyjde. No pri postavách sa trošku ešte pozastavím, pretože práve tie sú najsilnejším prvom celej sérii a nech si hovorí kto chce čo chce, Sarah dokáže stvoriť naozaj rôznorodé postavy, ktoré dokážem milovať i nenávidieť a ktoré dokážem pochopiť, nakoľko mi vysvetľuje ich správanie.

Preto ma zarazili niektoré kritické hlasy, ktoré tvrdli, že Sarah charaktery svojich postáv deformuje. Čo si myslím, že je trochu nešťastné vyhlásenie. Skôr by sa dalo povedať, že s niektorými postavami nepracuje tak, ako s inými. Niektoré postavy sú v podstate už od začiatku stále rovnaké a ich charakter sa mení len veľmi málo. Samotná Selejna sa vlastne nijako výrazne neposunula a stále je rovnaká, hoci sa naučila prijať niektoré záležitosti zo svojej minulosti a využiť ich vo svoj prospech.

Takéto zmeny však zažívajú asi všetky postavy, hoci nie všetky to nutne aj zmení, stačí si zobrať Rowana, ktorý síce možno trošku menej vrčí, ale v podstate je stále rovnaký len s tým rozdielom, že si dokázal odpustiť jednu či dve záležitosti z minulosti. Ukážková práca s postavou sa ukazuje asi u Chaola a to ani neverím, že to píšem, nakoľko Chaola ako postavu som nikdy nemala rada, pretože je to ten typ postavy, ktorá ma hlavu vopchanú príliš hlboko vo vlastnom zadku.

Kapitán je úzkoprsý a má veľmi jasnú predstavu o tom, ako by svet mal fungovať a aj všetko ostatné a keď bol konfrontovaný s tým, že to tak asi nie je, začal sa správať ako somár a pri tom ešte aj pchal hlavu do piesku, čo naozaj nie je cesta, ako si získať moju náklonnosť. Lenže teraz, po Veži na úsvite, mu konečne rozumiem a tiež sa v tejto ukázalo, aká mnohovrstvová postava Chaol v skutočnosti je a že Sarah si možno celý svoj talent vyplytvala práve na jeho charakter.

Alebo možno aj na iné postavy, však v sérii je ich neúrekom a našťastie sa od seba dostatočne odlišujú, takže ich viem pomenovať, problém je, že si väčšinou už nepamätám, ako vyzerajú, ale tak to je maličkosť. Pri postavách mám skôr iný problém – mňa baví o nich čítať a bavia ma aj ich problémy a ich životy, ale nie každá postava sa hodí do úlohy rozprávača. V tých neskorších knihách rozpráva príbeh naozaj veľa postáv, pretože Sarah chce, aby sme mali prehľad úplne o všetkom. Rozumiem, prečo sú niektoré postavy dôležité a aká je ich úloha, ale nemusela zo všetkých urobiť rozprávačov.

To potom spôsobilo, že som niektoré strany preskakovala, pretože boli vyrozprávané z uhlu určitej postavy a ja som vedela, že sa tam nedozviem nič podstatné. Zbytočné spomalenie deja. Čo je problémom je takisto Sarina tendencia niekedy neuveriteľne náročným spôsobom opisovať totálne somariny. Akoby už niekedy strácala schopnosť vyjadrovať sa jednoducho, čo na jednej strane chápem, lebo mám podobný problém teraz keď píšem diplomovku, ale v beletrii to naozaj problémom je.

Takže Trón zo skla v mojich očiach nie je zlá séria, práve naopak, patrí k tým lepším. Iste, má svetlé momenty a aj mnoho temných, niekedy je niečoho málo a inokedy zase niečoho iného priveľa, ale to sa už stáva. Séria z veľkej časti stojí a aj padá na postavách a ak vám väčšina z nich skrátka nesadne, pravdepodobne máte problém. Ja som mala šťastie, že mi vyslovene prekážal len Chaol a aj tento názor mi Sarah postupom času nakoniec vyvrátila.

Ďalším problémom série je niekedy prehnaná romantika. Nuž, Sarah je najskôr v civilnom živote beznádejnou romantičkou a to sa odráža na romantických pletkách jednotlivých postáv, takže ak dostávate osýpky z romantiky, táto séria najskôr nie je tým pravým orechovým pre vás.

Ale zase ako som povedala predtým, v knihách je veľa rôznorodých nielen postáv, ale aj scén, takže Sarah ako autorka ráta s tým, že jej knihy budú čítať rôzni čitatelia. A takisto je plusom aj to, čo do písania vkladá (rozhodne nemám na mysli jej šialene na pozornosť náročný štýl) a čo vo mne zanechá. Keď si na konci knihy poviem, že napriek tým nedostatkom to za to stálo, lebo si ma získala postavami, dianím a ešte ma aj prinútila to všetko s nimi prežiť. Čo určite nie je zlá kvalita pri akejkoľvek knihe.

Čo vy a táto séria? Aký máte vzťah?