Editorstvo v praxi I

Štúdium na vysokej a prax sa veľakrát líšia. Nie, že by som po vyštudovaní editorstva zistila, že ma v škole učili hlúposti na míle vzdialené od skutočnosti. Vysoká ma v tomto smere pripravila dostatočne. Ale na niektoré situácie ma pripraviť nemohla, takže som sa rozhodla o niektorých z nich napísať článok.

 

 

Krasopis

zdroj: tenor.com

To, že budem používať editorské značky, som tak nejako predpokladala. Pretože hoci sa väčšina korektúr odohráva cez počítač, stále existujú aj papierové korektúry a ak vám mám v niečom poradiť, nebojte sa vypýtať si ju (ak máte tú možnosť). Pretože áno, síce opravovať pdf-ko je možno jednoduchšie, ale papier je papier a ja osobne na papieri dokážem vidieť viac – nehovoriac o tom, že to nemusím odkladať po prečítaní cca päťdesiatich strán len preto, že zo zízania na obrazovku vidím kvietočky a ohňostroje.

Takže papierové korektúry sú v tomto jednoduchšie. Čo je však nevýhoda? Písanie vlastnou ruko. Jasné, akou inou rukou by som mala písať, ale problém je v tom, že môj rukopis nepatrí k tým najčitateľnejším a tí, čo ma poznajú osobne (a chodili so mnou napríklad na výšku) ma aspoň raz počuli povedať niečo v tom zmysle, že svoje poznámky ani sama neviem prečítať. A keď to neviem prečítať ja, ako to môže prečítať niekto iný? Redaktorka, ktorá kontroluje moju prácu, a grafik, čo zmeny prenáša priamo do textu, sú síce šikovní ľudia, ale ani oni nie sú grafológovia alebo Sherlockovia. A keďže píšem ako prasa, čo pero drží v ruke prvýkrát, musím sa snažiť. Na praxi som sa naučila, že perfektným riešením problému je gumovateľné pero – takže ak moje „r“ vyzerá ako „s“ a „m“ má štyri kopčeky a „n“ vyzerá príliš ako „u“, skrátka to zmažem a prepíšem. Dobrá správa je, že vďaka tomu moje korektúry nepripomínajú vymaľovanky.

 

Dopisovanie a mazanie slov

zdroj: tenor.com

Nie je to tak dávno, čo presne o tomto písala Luu (a.k.a. prekladateľka Iva Cingelová) na svojom instagrame. V stories vtedy ukazovala, ako má v texte preloženej knihy požiadavky, aby niečo dopísala alebo zmazala – a že potom príde nejaký puntičkársky odborník na preklady, zabodne do jej práce prst a povie niečo v tom zmysle, že toto alebo tamto v origináli nie je a aký je to obrovský zločin na poli literatúry. Prečo k tomu však dochádza?

Je jasné, že pri prekladovej literatúre je veľmi dôležitý prekladateľ a potom redaktor, ktorý sa stará o to, aby bola kniha v čo najlepšom stave. Lenže nemenej dôležitý je napríklad aj grafik, ktorý sa stará o to, aby kniha dobre vyzerala. A teraz nehovorím o obálke knihy (ktorú potom ľudia skritizujú, pretože vybrali nesprávny font), ale aj vnútro knihy. Správny font, farba písma, veľkosť okrajov, primerane veľké medzery – to všetko a mnoho iného má vplyv na to, že sa vám kniha dobre číta. Lenže potom sú to aj také veci ako napríklad vdovy a siroty. Viem, že o tomto väčšina ľudí asi nepočula a tí niektorí jedinci si to skôr spájajú s novinami a časopismi, ale v oblasti grafiky textu to naozaj existuje. Žiadny dobrý grafik totiž nechce, aby mu v texte ostali ovdovelé (keď sa prvý riadok viacriadkového odseku stane posledným riadkom na strane) alebo osirelé (keď sa posledný riadok viacriadkového odseku stane prvým riadkom na strane) riadky textu. A aby sa v texte neobjavili, dopíšu vám do korektúry poznámky (veľakrát aj o niekoľko strán predtým, než by k tomuto javu došlo), aby ste niečo dopísali alebo vymazali.

Keď som na to v korektúre narazila prvýkrát, dosť ma to prekvapilo a ostala som zaskočená tým, čo mám robiť a či tá poznámka naozaj patrí mne. Našťastie som ale vtedy praxovala vo vydavateľstve a tým pádom som okolo seba mala ľudí, ktorých som sa mohla spýtať, čo presne to znamená a prečo to tam vlastne je. Vlastou praxou som ale zistila, že je oveľa jednoduchšie slovo dopísať (aby potom prišiel odborník na preklady, zabodol prst do ťažko vydrenej knihy a povedal, že to slovo v origináli nie je), než časť textu zmazať. Pretože sa mi opakovane stáva, že nejako tú vetu upraví, už som s ňou spokojná, spočítam po sebe, koľko znakov som presne ušetrila... a potom frustrovane zsitím, že je riadok ešte stále o jeden znak dlhší, než by mal byť. Takže proces začína nanovo.

 

Čiarky, čiarky, čiarky

zdroj: tenor.com

Redaktorská práca predpokladá, že máte výbornú znalosť gramatiky. Veľa ma naučilo už predchádzajúce štúdium, veľa samoštúdium a aj to, že som sa vo voľnom čase vždy venovala opravovaniu textov iných ľudí a na vysokej som sa dozvedela zase niečo nové. Napriek tomu je niečo iné ovládať gramatiku a je iné opravovať dobre. Nie bezchybne, pretože bez ohľadu na to, ako veľmi sa budete snažiť, stane sa vám, že niečo skrátka prehliadnete. Pretože nikto nie je stroj.

Ja osobne som si o sebe vždy myslela, že ak je niečo, čo ovládam ako-tak dobre, tak je to písanie čiarok – vedela som predsa pre čím sa píšu, kde sa nepíšu a kde musia byť vždy. V praxi som sa potom dozvedela, že v čiarkach plávam oveľa viac, než som predpokladala. Takže som sa opäť začala učiť – pretože to je na tejto práci úžasné, že spolupracujete s inými ľuďmi, od ktorých sa môžete učiť a ktorí sa učia od vás. Tým pádom mám možnosť skrátka sa opýtať niekoho skúsenejšieho, ako to vlastne je, či tomu správne rozumiem a podobne, no a potom si môžem dané pravidlo zapísať a opravovať podľa neho. Až kým si ho nezapamätám dostatočne dobre na to, aby som sa ním riadila inštinktívne.

Toto však zistíte až po tom, ako niekto vaše snaženie skritizuje. Nebudem klamať, z kritiky som nebola nadšená. Pretože nikto nemá rád, keď niekto kritizuje to, čo robí. Lenže dobrou správou je niečo iné – ak si dá niekto toľko námahy, aby vašu prácu skritizoval, znamená to, že dotyčnému dostatočne záleží na vašej práci, aby túžil po vašom zlepšení. Takže sa nebojte priznať, že niečo neviete alebo si niečím nie ste istí. Nikto vám za to hlavu neodtrhne a vďaka tomu sa z vás stanú lepší redaktori.

 

Tlieskanie

zdroj: tenor.com

Rozdeľovanie slov je úplne základná znalosť zo slovenčiny. Učí sa to, aspoň tuším, ešte na prvom stupni. Doteraz si spomínam, že sme pri tom tlieskali. Avšak nemyslela som si, že sa k tomu tlieskaniu budem musieť niekedy vrátiť. Pretože súčasťou opravovanie textov je aj kontrola, či sú všetky slová rozdelené na konci riadkov tak, ako majú byť – či napríklad slová, ktoré sú so spojovníkom, a sú na konci riadku rozdelené práve v mieste tohto „spoja“, majú potom spojovník nielen na konci riadku, ale aj na začiatku druhého, ale najmä to, či sú slová rozdelené na správnych miestach.

Ono totiž formátovanie textu prebieha cez programy a tie sa dajú nastaviť tak, aby robili to, čo chcete vy a tak, ako chcete vy, ale sú to len stroje. To znamená, že niekedy rozdelia slovo na základe všeobecného pravidla, ale už si neuvedomia, že v tom konkrétnom slove to nemusí platiť. Čiže som už niekoľkokrát skončila tak, že som si skrátka tlieskala slabiky, aby som si bola istá, že áno, fakt je to rozdelené nesprávne. Potom sú tu ešte tie prípady, keď sú slová síce rozdelené správne, ale vznikajú z toho nové slová. Ja si spomínam na jeden konkrétny prípad, keď sa v texte objavilo slovo tamariška a rozdelením ostalo „ta“ na konci riadku a „mariška“ na začiatku druhého. Našťastie sme text ešte upravovali, takže slovo tamariška skončilo na úplne inom mieste a nie na konci riadku, čím sa nám situácia vlastne vyriešila sama.

 

Hľadanie prekladov starých diel

zdroj: tenor.com

Občas sa stane, že sa v knihe objaví nejaký citát z inej knihy, napríklad verše z básne alebo repliky z divadelnej hry. Osobne si myslím, že podobné citáty a úryvky do svojich textov vkladajú predovšetkým zahraniční autori, pretože si asi povedia, že však je to voľné dielo a prečo by ho tam nevložili. Pričom niekedy to nie je ani jeden riadok, ale rovno celá báseň alebo odsek z románu. Ak ste si všimli tieto úryvky z iných diel, možno ste si tiež všili, že na začiatku alebo na konci knihy je potom vložená poznámka, kde je presne uvedené, z ktorých kníh a prekladov bolo čerpané, pretože nám tak káže zákon o citovaní a použitých zdrojoch.

Vedeli ste však, že v zahraničí už niečo podobné nefunguje? Takže áno, dopadne to presne tak, ako si predstavujete – v origináli knihy sa objaví citát z niečoho a vy ďalšie hodiny strávite tým, že hľadáte, odkiaľ presne to je prevzaté, z ktorej knihy, z ktorej básne a ktorej strofy, alebo z ktorej kapitoly a ktorého odseku, a následne prácne zisťujete, či to bolo preložené do slovenčiny a ak niečo z toho bolo preložené, kde presne to bolo vydané a či sa to dá zohnať. Väčšinu tejto práce vykonávajú prekladatelia, ale keď sa vám v korektúre objavia riadky v pôvodnom jazyku, ako redaktor ich tiež začnete hľadať. O koľko jednoduchšie by bolo, keby aj v zahraničí skrátka napísali, z čoho presne čerpali. Veď to nie je také ťažké. (Dobre, sú aj výnimky, ktoré uvádzajú aspoň meno autora a názov básne alebo diela, z ktorého daný úryvok je, ale je to fakt ojedinelé.) Nehovoriac o tom, že ak sa podobné citáty objavujú v priamej reči, je ťažké uvedomiť si, že sú z iných diel.

 

Tvorenie názvov kníh

zdroj: tenor.com

Zamýšľali ste sa niekedy nad názvami prekladových kníh? Niektorí ľudia o tom vedú siahodlhé a časté debaty, o tom, ako sú slovenské názvy preložených kníh trápne, ako sa vôbec nepodobajú na originálne názvy a prečo vlastne má niekto potrebu to meniť, keď to funguje? Zamysleli sa však niekedy tí istí kritici napríklad nad tým, že názov tej istej knihy neznie v preklade ani trošku dobre? Alebo že názov je v skutočnosti metafora? Alebo že názov je úryvkom z nejakej básne alebo iného diela, ktoré bolo preložené a do názvu sa tak dostala jeho preložená podoba? Alebo že skrátka len ide o snahu odlíšiť sa od českého názvu, ktorý znie úplne rovnako?

Vymýšľanie názvov je niekedy dlhý proces, ktorého sa nezriedka nezúčastňuje len prekladateľ, ale aj redaktor, pretože pomenovať tú knihu tak, aby to dobre znelo, je cieľom oboch strán. Napríklad z vlastnej skúsenosti môžem ako príklad ponúknuť knihu Chain of Gold od Cassandry Clare. V českom preklade sa kniha bude volať Zlatý řetěz. Slovenský ekvivalent by bol Zlatá reťaz (alebo ak by sme chceli byť hnusní doslovní, tak Reťaz zo zlata). Lenže ten názov sa nám skrátka nepozdával – a hlavne po prečítaní sme začali uvažovať, čo dopekla vlastne znamená tá reťaz. Na internetoch sme našli teórie, že je to metafora a čo všetko by to mohlo znamenať, ale my sme sa rozhodli pochopiť to po svojom a nakoniec sme sa dohodli na názve Zlaté puto. Už teraz však počujem tie sťažnosti niektorých čitateľov, ako je to hrozný názov a prečo sme knihu nazvali takto, keď to mala byť Zlatá reťaz. My sme však spokojné, pretože tento názov sme si skrátka odhlasovali.

 

 

Toto je len príklad niekoľkých oblastí, ktorých presné fungovanie som si overila až v praxi. Možno ešte niekedy spíšem niečo podobné, ale určite to nebude tak skoro. Takže ak máte vlastné otázky, pokojne ich pridajte do komentárov a ja sa na ne pokúsim čo najlepšie odpovedať.