Minirecenzie #12: 2x ženský román (edícia #mentalhealth)

Keďže v poslednom čase som čítala prevažne fantasy, odrazilo sa na to na tom, aká som zrazu bola vyčerpaná zo všetkého magického. Tak som pátrala v čítačke v zásobe e-kníh a objavila som tam hneď niekoľko typických ženských románov a povedala si, že to je presne to, čo potrebujem. A mala som pravdu...

 

Abbi Waxman – The Bookis Life of Nina Hill

Kľúčové slová: Knihomoľka. Vášnivá introvertka. Šialene hlučná rodina.

Nina Hillová má úplne obyčajný život – pracuje v kníhkupectve, býva v malom záhradnom domčeku, ktorý je preplnený knihami a svoj voľný čas venuje rôznym knižným klubom a šialeným vedomostným kvízom. Keď ju náhodou niekto zaujme, vždy si vie vyhovoriť, prečo by to s dotyčným človekom nevyšlo, a tak v jej živote ostáva len to, čo si sama do najmenšieho detailu naplánovala. No potom sa dozvie, že jej otec, ktorého nikdy nestretla, zomrel a zahrnul ju vo svojej poslednej vôli. A teraz na ňu čaká zástup šialených príbuzných, ktorí ju chcú spoznať.

Táto kniha mi svojim štýlom veľmi pripomínala diela staršej literatúry, ktoré mali trojriadkové názvy a ako označenie kapitol slúžilo malé zhrnutie toho, čo sa v danej kapitole dozvieme. Textu chýbala akákoľvek akčnosť alebo výrazná emotívnosť a všetko som v podstate sledovala z pohľadu niekoho, kto mi rozpráva príbeh v retrospektíve. Čo sa odzrkadlilo aj na rozhovoroch, pretože občas som mala pocit, že nečítam dialóg, ale skôr zhrnutie podstaty obsiahlejšieho rozhovoru. Kedysi bol podobný štýl štandardom, dnes je niečím, z čoho sme si na hodinách literatúry skôr uťahovali. Ale zábavné je, že k tejto knihe sa dosť hodil.

Pretože svoj príbeh mi rozprávala Nina Hillová, a hoci je to totálna introvertka, má v sebe utajovanú cynickú obludu a na jej postrehoch som sa niekedy poriadne bavila. Nina je navyše ten druh postavy, ktorú si buď obľúbite, alebo ju neznášate. Ja som sa do nej dokázala vcítiť, pretože je to skrátka introvertka zavŕtaná v knihách, takže niekedy akoby som čítala sama o sebe. (No aj tak mi v niektorých situáciách liezla na nervy.) Navyše Nina trpí úzkostnou poruchou, čo je jedno z najrozšírenejších psychických ochorení, no predsa sa o ňom v knihách dočítam len veľmi sporadicky. Kniha sa teda čítala dobre, bola zábavná, dej dobre ubiehal a oceňujem, že v istých momentoch bola aj vážna, pretože tematika psychického zdravia si to skrátka vyžaduje. Za seba len hovorím, že bola kniha zbytočne rozťahaná. Viem si predstaviť, že ak by bola o pár desiatok strán kratšia, jej čítanie by som si viac užila. 

4/5

 

Gail Honeyman – Eleanor Oliphant is Completely Fine

Kľúčové slová: Veľmi svojská Eleanor. Suchý anglický humor. Alkohol nie je odpoveď.

Eleanor Oliphantová je úplne obyčajná žena. Už niekoľko rokov robí v tej istej firme na tej istej pozícii, no s kolegami si nerozumie. Jej život je vlastne obrovská rutina a každý deň má svoj presný harmonogram. Eleanor sa takýto život páči, pretože je fajn. No do jej života zrazu vstúpia nepredvídané udalosti a nepredvídaní ľudia a zrazu to začne vyzerať tak, že nestačí byť len fajn.

Táto kniha sa mi zo začiatku čítala veľmi ťažko, nedokázala som sa do nej začítať. Predpokladám, že za to bola zodpovedná práve Eleanor, ktorá bola zároveň rozprávačkou svojho príbehu. Eleanor je však veľmi svojská žena, je vysoko inteligentná, ale jej empatia sa zasekla niekde v ranom detstve. Takže Eleanor k ľuďom a situáciám vo svojom živote pristupuje s otvorenosťou, a niekedy aj naivitou, desaťročného dieťaťa. (Osobne si teda myslím, že Eleanor by mohla trpieť istou formou autizmu, ale táto tematika sa v knihe neriešila, čiže sa môžem len domnievať.) Eleanor vo všeobecnosti veľa nerozpráva a všetko prežíva vo svojej hlave – a jej hlava je ako centrála cynizmu a hlavne suchého britského humoru a som si pomerne istá, že mnoho čitateľov sa skrátka našlo v jej poznámkach. Áno, aj ja sa medzi nich rátam.

V tomto smere bol Eleanorin príbeh ako nevydarená romantická komédia, v ktorej hlavná hrdinka spoznala muža svojich snov a robí všetko preto, aby bolo ich stretnutie dokonalé – vyrazí na depiláciu, manikúru, dokonca zmení šatník a účes. Lebo prvé stretnutie je dôležité. Pretože Eleanor a jej vyvolený muž sa nikdy nestretli. To je záležitosť prvej časti knihy a hoci išlo o pomerne pomalé čítanie, bavila som sa. Druhá časť knihy však bola úplne iná. V nej sa Eleanorin život doslova rozpadne, je nútená čeliť svojmu životu a svojej minulosti, a hlavne sa snaží pochopiť, že byť „fajn“ skrátka nestačí. A práve tieto dve časti knihy a ten diametrálny rozdiel ma na knihe rozčuľovali najviac. Chápem posolstvo knihy a myslím, že je silné. Avšak v tom prípade bola prvá čas knihy zbytočne dlhá a hlavne vytvorila istý dojem o charaktere knihy, ktorý nebol pravdivý. Pretože toto nemá byť romantická komédia. Ale keby jednou bola, myslím si, že by sa mi pozdávala o čosi viac. Nie všetky knihy totiž musia nutne mať posolstvo, hlavne ak má byť vynútené.

2/5

 

 

 

Chystáte sa čítať niektorú z týchto kníh?